Keďže piatok bol ešte pre všetkých pracovný, zraz účastníkov zájazdu sa konal vo večerných hodinách pred kempom v Betliari. Posádka z Popradu kvôli nemedializovanej kauze “Plot“ dnes nedorazila, ale o to viac sa na nich tešíme. Homulky hlásili meškanie (veď JVS tradície treba dodržiavať), ale nakoniec ešte na mieste zrazu čakali na domácu posádku vracajúcu sa z venčenia (už som vravela, že JVS tradície treba

dodržiavať ?).
      Plánovaná opekačka sa presúva na sobotu, keď bude zostava silnejšia, ale poháriku(om) Becherovky a tradičným koláčikom sme neodolali. Domáci obsadili horné poschodie, hostia protekčné dolné s kúpeľňou, chladničkou a WC. Po vybalení a krátkej debate sme zaľahli do čerstvo povlečených voňavých perín (vďaka Dianka !).

      Zobudili sme sa do tichého rána, všade naokolo kľud, pilná včelička Di sa už starala o rannú hygienu kempových WC, my ostatní tak nanajvýš o osobnú hygienu, aby sme mohli vybozkávať blížiacu sa partiu z Popradu, ktorá nechala dom aj záhradu bez plotu napospas osudu.
      Partia domácich sa vybrala na nákup čerstvého pečiva a ostatní sa psychicky pripravovali na plánovaný výlet k Slavošovskému tunelu. MP2 dorazili v dobrej nálade, Peťo so Slavom zahájili debatu na slniečku, ženy sa presunuli do chatky na debatu o klimaktériu, ktorá skončila debatou o drogách (áno, tieto dve témy majú k sebe blízko – zvládnutie jednej si vyžaduje niečo z tej druhej – prinajmenšom kávu a Becherovku alebo Becherovku a Becherovku).
      Posilnení Majkiným koláčom sme sa nakoniec presunuli autami k Slavošovskému tunelu a priľahlému ihrisku na tému Dobšinského rozprávok.
      A teraz trocha z histórie a wikipédie:
      Slavošovský tunel začali stavať v roku 1941 ako odpoveď

na odtrhnutie časti Československa počas druhej svetovej vojny. Na tú dobu bola stavba tunela dokonalým, nenápadným spojením dvoch častí, keďže gemerské oblasti boli odrezané od okolitého sveta. Slavošovský tunel slávnostne prerazili v roku 1944. Vtedy však ešte netušili, že príde SNP a vojna skončí. Pravdou je, že tento tunel nikdy nebol použitý, lebo po vojne sa výrazne zmenila situácia v krajine a už prakticky nebol dôvod na spustenie tejto trate. Nie je tajomstvom, že tento tunel vedie zo Slavošoviec do Magnetizoviec. Má tvar písmena S a jeho dĺžka je krásnych 2400 metrov. Prejsť sa dá komplet celý za necelú hodinku.
      To sa už Homulkovci len dočítali, lebo v polovici tunela spravili otočku, aby Lydka zvládla aj cestu späť a prechádzku po Betliarskom parku s útekom pred búrkou. Ostatní stihli ešte ďalšie dva tunely (povedal Slavo).
      Večer prišla na rad dlho plánovaná opekačka (lebo čo aplikácia, to iná predpoveď počasia a iný termín blížiacej sa búrky, ktorá nakoniec nebola) a rozlúčka s MP2, ktorí sa kvôli stráženiu (vlastného) pozemku museli vrátiť do Popradu.

      V nedeľu ráno sa z recepcie ozýval veselý smiech Dianky, Želwy a hlavne Lydky, ktoré deň zahájili hazardnou hrou „Človeče, nechaj Lydku vyhrať“ (a že to bola neľahká úloha), takmer sme nestihli vstup do kaštieľa v Betliari – už len S+Z+L, ktorí sa v čase obeda rozlúčili, lebo Slava čakala nočná smena.

      Tak hádam som nič dôležité nezabudla, snáď len naplánovať ďalšiu akciu. Ak som zabudla, budiž mi odpustené a JVS premenované na „ Jedna Veľká Skleróza“.
      Hough.