Tak nepripravení a zle zbalení na cestu sme už dávno nešli. Doma sme vstali o 6:00, ale vyrazili sme až o 7:40, pretože DPK (Di, Peto, Kika) hlásili nejaký problém s autom a ešte riešili detaily. Operatívne sme posunuli stretávku v Hatvane na 11:00. Cesta cez Muráň a Tisovec bola samá diera a samá zátačka, ale hlavné zdržanie nás čakalo až v Maďarsku, kde sa až po Hatvan opravovali cesty.
      Na čerpačku MOL v Hatvane sme došli o 11:15, boli tam už vysmiati Pepé s Gabikou a Romanom a do 10. minút dorazili "volváči" DPK. Po úvodnom zvítaní sme sa naobedovali, Roman sa prestahoval do auta k MP2 a o 12:25 sme vyrazili po diaľnici smerom na Budapest a obchvatom na Szeged. Premávka pekne zhustla.

     Na maďarsko-srbskej hranici sme boli o 14:25, opustili sme ju cca o 16:00 - celkom sa to dalo prežiť. Diaľnicou sme pokračovali "na Bělehrad" a na OMV sme sa zastavili kvôli dotankovaniu. Belehrad sme obišli zprava, prešli sme cez Sávu a odbočili z dialnice - smer Kosjerič. Pri Lazarevaci sme natrafili na prírodné kúpalisko. Naše vydry-ondatry (Gabika s Pepém) nevydržali a šli sa okúpať, ostatní sme išli hľadať bivak, lebo deň sa chýlil ... Snažili sme sa nájsť náš bivak z r. 2013, ale nedarilo sa. Chodili sme hore-dole, aj sme sa navzájom stratili a nakoniec sme zabivakovali pri kukurici pri dedinke Petka. Pri zvyškoch svetla sme sa navečerali a unavení (z celodenného cestovania) a uvarení (z celodenného slnka) sme zaľahli. 

      Noc bola skvelá, ale kvôli teplu a slnku sme vstali už o 7:00 hod.!! Ako na zlosť, počas raňajok nám naopak spŕchlo, ale malo to pozitívum v tom, že sme sa rýchlo zbalili a o 8:50 sme vyrazili. Prešli sme "až" 3km a zastali sme na ČS OMV kvôli wecku a hygiene. Boli sme na križovatke hlavných ciest a rozhodovali sme sa, či ísť cez Čačak, alebo, tak ako pred 5. rokmi, cez Valjevo. Vyhral Čačak a urobili sme dobre, lebo po pár kilometroch sme vyšli na diaľnicu, ktorá nás stála iba 1E.
      Z Čačaku sme pokračovali smerom na Užice - krásnym údolím, ktoré vytvorila Reka Detinja a s hradom na strmom brale. O 12:05 sme dorazili na "naše" obedové odpočívadlo s parným valcom pri Zlatibore.

      Zátačkami sme zišli k Zlatarskému jazeru a potom cez Prijepolje na srbsko-čiernohorskú hranicu. Zdržanie netrvalo ani 10 minút a po cca 40 km sme dorazili do Durdevica Tara. Most bol stále na svojom mieste, urobili sme si zastávku a pohľadmi do hĺbky na rafťákov a zip-lajňákov nad hlavami sme prešli na druhú stranu kaňonu.
      O 17:40 sme došli do Žabljaku. Po natankovaní a malom nákupe sme sa presunuli do campu na Razvrší, kde nás privítala recepčná - pamätala si nás spred 5. rokov (ta to je aká gazdiná). Noc nás tu vyšla na 10E (komplet rodina), po sprche v teplej vode sme pri večeri riešili zajtrajší program dňa.

      Dnes sme sa rozdelili na dve skupiny - vegeťáci si urobili oddychový vegeťácky deň výletom do Žabljaku a k Crnomu jezeru.
      Skupina horalov - Pepé, Gabika, Roman a ja - s úmyslom vyliezť na najvyšší kopec Čiernej hory - vyrazila o 6:45 hod. z kempu durmitorským traverzom do Sedla (1 907m). Tam sme zanechali Pepého Suzuki. Parkovalo tu už zopár aut a aj 1 autobus. Bolo chladno a zamračené, ale úvodný výstup trávnatým úbočím nás zahrial a postupne sa mračná aj potrhali. Naša cesta pokračovala strmším chodníčkom traverzom Uvitej gredy (2 199m) a cez sedlo sme sa dostali do krasového údolia Surutka. Pred nami sa objavili strmé skalné ihly Zupci (2 309m) s niekoľkými skalnými oknami. Pepé s Gabikou šli napred. Na konci doliny sme dobehli partiu z autobusa a otvoril sa nám prvý pohľad na Bobotov kuk. Ale od neho nás ešte delil zostup do údolia a strmý výstup suťovým úbočím. Zostup do údolia s najvyššie položeným durmitorským jazerom Zeleni vir (2 028m) bol pomerne ľahký. Za rázcestím nasledovalo 300m suťovisko. Tu sme sa prvý krát stretli s dvojkou holanďan-taiwančanka, bojujúcimi akýmsi podivným plazivým štýlom so strmým terénom. Suťovisko bolo dlhé, ale podarilo sa nám nakoniec vyštverať do sedla, v ktorom nás už zdiaľky vítali veľké iniciálky JVS, vyryté do snehoľadového záveja. To Gabika nadviazala na naše dávne JVS-ácke tradície ... :)

      Vrcholové skalisko sme obišli zľava, pod najexponovanejším úsekom s oceľovými lanami sme sa stretli s vracajúcimi sa Pepém a Gabikou. Potom ešte kúsok a po 3,5 hod. sme si o 11:00 hod. s Romanom podali ruky na najvyššom kopci Durmitoru a Čiernej hory - Bobotovom Kuku (2 523m). Mne sa to podarilo opäť po 33 rokoch. Takže trošku nostalgie. Bolo tu zopár ľudí, výhľad slabší - cez vrchol sa prevaľovali mračná.
      Keď sme si s Romanom užili výhľad a na vrchole začalo byť "tesno" (dorazili autobusisti), začali sme sme o 11:40 zostupovať. Bohužiaľ, pred strmými úsekmi s lanami sme sa na 1/2 h. "zasekli", lebo sme museli dávať prednosť opozdilcom z autobusu a tým to šlo nahor fakt pomaly. Cestou sa nám zavesili na päty naši známi sympaťáci z holland-taiwanu, ktorí nás poprosili, či môžu ísť s nami, lebo sa necítia bezpečne. Roman zabezpečoval čulú konverzáciu, bolo veselo, malo to iba jeden háčik - išli prekliate pomaly. Trošku strmšie miesta zdolávali po zadku, takže do Sedla k autu sme dorazili až o 15:30. Pepé s Gabikou neboli nadšení - oni sem dorazili o13:00 a to šli ešte trošku dookola - dolinkou Dobri Do.
      Príchodom do kempu sa nám spustil dážď, ale nebol problém, lebo sme mali dočasne "sprivatizovaný" prístrešok, pod ktorým sme sa všetci schovali. Spať sme šli neskoro - bolo veselo - oslávili a zapili sme úspešný výstup a Peťove 44. narodky.

      Na dnešok sme si naplánovali výstup lanovkou na Savin kuk (2 313m) a vyhliadkovú hrebeňovku cez Istočni vrh (2 445m) a Šljeme (2 455m) na Miloševov tok (2 426m). Bohužiaľ počasie rozhodlo inak - bolo chladno s nízkou oblačnosťou, takže nemalo význam ísť na hrebeň, pretože z výhľadov by nebolo nič. Napriek všetkému sme sa po zbalení a zaplatení kempu vybrali ku lanovke, ale na kopcoch ležali ťažké mraky. Preto sme pokračovali v našej ceste durmitorským traverzom smerom na Pivu. Cestou sme sa často zastavovali a fotili.
      Pivská nádrž bola plná, zo serpentín sme mali krásne výhľady. Zastávku sme si urobili pri Pivskom monastire, ktorý sme už poznali z r. 2013.
      Dobrou cestou sme o 17:15h. dorazili do mesta Nikšič. Najprv sme si popreliezali pevnosť BEDEM, potom sme sa presunuli do centra a prešli sme sa pešou zónou. Celkom príjemné mesto - Roman si dal Nikšičko pivo, ostatní sme ostali

pri zmrzke, prípadne čerstvom pečivku. Deň sa chýlil ... a vďaka Gabike sme vedeli, že môžeme prespať free na Ostrogu. Tak sme nasadli do aut, prešli sme cez unikátnu miestnu atrakciu - Carev most, na konci ktorého nás stopli policajti. Aj som sa zľakol, že sa cez most nesmie prechádzať, ale ako sa trochu neskôr ukázalo, chytali miestnych pašerákov. Ukázali nám smer skratkou cez kopce a salutovali.
      Úzkou, strmou a krkolomnou cestičkou sme pretraverzovali konečne na parkovisko pod najnavštevovanejšou pamiatkou Čiernej hory - kláštorom Ostrog. Bolo 20:00h., na parkovisku sme sa navečerali a zbalili a už za tmy sme peši vyšli kúsok hore cestičkou ku kláštoru. Bolo tu veľa pútnikov, osvetlený kláštor tajuplne žiaril do okolia nad hlbokým tmavým údolím. Ležali sme na kláštornom nádvorí pod holým nebom a hviezdna noc to čaro miesta a priestoru umocňovala. Krása.