Do poslednej chvíle to vyzeralo, že toho roku nikam nepôjdeme. Nakoniec sa moja lekárka z "ústavu" v Ľubochni nechala ukecať a v piatok na obed ma pustila domov. A zavládla radosť v našich wigwamoch, dokonca až taká, že som bol po 2-týždňovej absencii doma, uvoľnený na akciu v Betliari.
     Takže, doma som stihol ešte pokosiť 2-týždňovú trávu a urobiť nákup a hajdemo do Betliara. Dni sú už dlhé - dorazil som akurát so západom slnka a stihol som si poobzerať zmeny na domčeku. Najvýraznejšou je mohutná, drevená terasa, na ktorú sa prichádza z kuchyne cez funglové PVC dvere s oknom. Aj kuchyňa (zatiaľ nedokončená) prešla radikálnou zmenou a podobne aj vedľajšia kúpelňa (tiež zat. ned.)
     Vrcholom večera bol (ako vždy) príchod Romana (bez Ľubka, ktorý niekde v Prahe akurát nasával Staropramen). Tak sme posedeli pri vínku a zapálenom krbíku, pokecali sme zhruba do polnoci a bolo nám fajn.
     Ráno sme vstali okolo 7:00, no a tesne po 8-mej sme vyrazili. Diana na džipíku a my, čo chlapi, na aute na Gujapalág. Cestou sme sa nezabudli zastaviť v Rožňave na AS pre Barborku. O 11-tej bol na vrchole zápis (do análov) a aké bolo naše prekvapenie, keď nás cestou na Gujapalág zastavila rampa. Chlapci - optimisti (Romanko a Peťko) vyskočili z auta, že vraj určite bude otvorená. No ... Urkite.

Auto sme nechali na Grexe a k výstupu sme si mohli pripočítať niečo cez 1/2 hoďku peši a cca 250 metrov výškových.
     Ale ..., stihli sme to! Makači. Päť minút slovenských pred 11-tou sme sa (neviem, či prvovýstupom, ale určite bez kyslíka) vyštverali po vrcholovom brale a boli sme na "streche" Slovenského Rudohoria. Deň bol pekný, šli sme trasou spred roka, cesta nám rezko ubiehala a chlapci nám výstup spestrovali nekonečnými témami a následnými diskusiami. Skrátka, výstup, ako má byť.
     Hore nás už čakala vysmiata Di a na záznamy pripravená obecná kronika. Tak sme sa všetci potešili peknému výhľadu, počasiu a úspešnému výstupu a pobrali sme sa na chatu pod Volovcom, kde už rozvoniaval guľášik s pivkom. Sedelo sa skvele a bolo nám tam fajn, lebo na zostup sme sa vydali až po 2 hod. Šli sme po žltej cez Gujapalág k autu a potom "domov" do Betliara.
     Kto v Betliari ostal, mohol sa tešiť na "Noc múzeí" v kaštieli zadarmo, prípadne na nočný ohňostroj a inne atrakcie. Ja som sa však tešil na moje "atrakcie" doma (MP1), tak som večer odfrčal do Popradu.
     Ako vždy - pekná akcia, pekný výstup, radostné stretnutie s kamarátmi a nekonečná vďaka Di, jej mamke a Peťovi za prichýlenie a organizáciu. Tak možno opať o rok ...