Na miesto tohoročného Silvestra sa naša MP2-ka, ako predvoj, vybrala už vo štvrtok. Dnes mal doraziť aj Ľubko, ale bohužiaľ ochorel, tak sme tu osameli sami. Domáci Chovancovci boli v Prešove - boli sa pozrieť v pôrodnici na nový prírastok do rodiny (vnúčik). Do domčeka nás vpustil ich syn. My sme sa ubytovali, najedli a zistili sme, že sme bez mobilného signálu. V obci je iba Orange a ten my nemáme.
     Takže prúser - nik sa k nám nedovolá ...

     Napriek silnému mrazu sme sa teda šli poprechádzať po obci. Prešli sme sa klasicky okolo obchodíka COOP, kulturáku, obecného úradu, busty Kipikašu, svietiaceho stromčeka, fary a Betlehému s Ježiškom. Zima bola dosť intenzívna, preto sme už ďalej nešli, ale vrátili sme sa do vykúrenej základne. Celý čas sme sledovali paličky na mobiloch, ale nedopracovali sme sa k ani jednej. Od domácich som si vypýtal aspoň heslo na wifi a podal správu na našu diskusku. Dobrú noc.

     Dnes nás nečakalo nič napínavé, tak sme sa pekne vyspinkali. Vonku svietilo slniečko, tak hurá na bežky. Peťka mala premiéru, takže sme sa iba prešli medzi chalupami a pospúšťali z briežku. "Aháá, tak to je to bežkovanie ..." padajúc a vstávajúc, smiala sa Peťka a ja som mal nervy. Po návrate do domčeka sme sa ešte vybrali na kostolný kopček, že snáď tam objavíme stratený signál, ale bohužiaľ ...
     Vonku bolo krásne, preto sme sa po obede vybrali na nenáročnú túru ku Vyšnoslavkovským vodopádom. V podstate sme šli v stope, ktorá tu ostala pred 2-mi rokmi, iba sme ju prešlapali nanovo. Boli sme tu sami + slnko, zasnežené kopce, les a vodopády prisypané snehom. Pekná vychádzka.

     Keďže telefonovať treba, sadol som po návrate do auta a presunul som sa do Nižného Slavkova. Tam mi už paličky na mobile naskočili a mohol som obvolať rodinu i celú partu. Renka s dievčatami už sedela v autobuse, Roman "už" balil ... (prepáč Roman, ale nedá sa nerýpnuť :)), Di s Peťom mali už tiež každú chvíľu vyraziť, iba Vierke s Jožkom som sa nedovolal.
     Potom sa zvečerilo a začali sme sa schádzať - najprv prišli Renka s Gabikou a Annou a neskôr večer aj Di s Peťom na novom Volváku. Gabika mi napísala, že sa jej skomplikovala situácia a že určite nepríde. Zlatým klincom bol príchod Romana a Silvester mohol pomaly začať.

     Dnes sme vstávali veľmi skoro - o 7:30 hod., pretože nás čakal náročný výstup na najvyšší vrchol Braniska - Smrekovicu. Po naraňajkovaní a zbalení sme sa s miernym meškaním dostavili "na váhu" v lome, kde už boli sústredení ostatní účastníci výstupu na čele s p. Chovancom.
     Tak, ako pred 2. rokmi sme sa strmým úbočím vyštverali nad lesík, po zátačke doľava sme sa ešte strmším lesným výsekom o cca 10:15 dostali do sedielka za vyhliadkou Kríž. Krátky zostup ku skalnému bralu a mohli sme si zobrať odmenu za namáhavý výstup v podobe krásneho výhľadu na zasnežené okolie s Tatrami v pozadí. Slnko intenzívne svietilo, kopce žiarili, my sme fotili, trošku sme sa aj posilnili jedlom a pokračovali mierne stúpajúcou zvážnicou ku ďalšej vyhliadke Zelená skala. Cestou sa nám otvárali krásne výhľady do Hornádskej kotliny.
     Chodník sa zatočil doľava a cez zvyšky lesa po kalamite sme sa dostali pod vrcholový výšvih. Neustále sa meniace pohľady na okolie nám znižovali hladinu šlapacieho utrpenia. Až zrazu, ... bolo to presne o 12:15 hod., sme sa vynorili z húštiny a boli sme na Smrekovici. Pohybovalo sa tu niekoľko desiatok účastníkov výstupu z okolitých obcí. My z Popradu a Košíc sme tu boli za exotov. Výhľad do doliny bol excelentný - od Kojšovky (nevedeli sme sa dohodnúť, ktorý vrchol to je) na východe, cez Slov. Rudohorie, Kráľovu hoľu, Ďumbier a Vysoké Tatry, až po oblasť Pienin na severozápade a v doline vytŕčajúci Spišský hrad s Kapitulou.

     Organizátori nás krátkym príhovorom privítali, pomodlili sme sa s kňazom zo Sp. Kapituly, no a niečo sa i opieklo na ohníku. Krásne.
     Zhruba o 13:30 sme sa vydali na spiatočnú cestu. Vrátili sme sa tou istou cestou na Zelenú skalu, kde sme si pri zapadajúcom slnku užili posledné výhľady. Zasneženým zárezom sme zišli do sedla Prašivá. Slnko sa skylo za hrebene, začalo sa schladzovať a my, hľadajúc cestu a brodiac naviaty sneh, miestami po kolená, sme so zotmením dorazili do dediny na našu základňu.
     Hurá. Už nemusíme šliapať a môžeme oslavovať, oddychovať a aplikovať 5T (protišokové opatrenia). Domáci nám dole otvorili spoločenskú miestnosť, kam dievčence nanosili stravu a sladkosti a chlapci niečo na suché hrdlá a zorganizovali nám tam spevácke trio miestnych dievčeniec. O 18:30 sa otvorili dvere a objavili sa v nich Jožko s Vierkou. Už sme boli takmer komplet a oslava pokračovala.
     Posledný účastník - Ivanka, dorazila s Barborkou až okolo 23-tej. Dievčence boli v Tatrách tancovať a je pekné od nich, že na nás nezabudli (aj keď Barby pokračovala ďalej do Košíc). Pri debatách, popíjaní a pojedaní koláčikov sa rýchlo priblížila polnoc a keď v televízore povedali "teraz", buchlo zopár šampanských a konfety a tuším aj prskavky. Vonku dunel celkom seriózny ohňostroj, tak sme prispeli skromne aj my.
     Po polnoci sa vytratili najprv deti s mamkami, potom dvojky P+D a J+V a do 4-tej ostali klábosiť iba skalní: Roman, Renka, ja a nevyrozprávaná Ivanka.

     No a máme tu prvý deň v roku a posledný deň nášho pobytu. Vyspal som sa veľmi dobre, vstal som až okolo 11:30, keď ma zobudili dievčence, ktoré prišli z kostola. Až z EXIF dát fotiek, ktoré mi poslala Di som zistil, že ani trojka: Peťo, Di a Ivanka nezaháľala a bola ráno na novoročnej turistike. Kde boli neviem, ja som spal. Neviem, čo robila zvyšná trojka: Jožko, Vierka a Roman - ale, keď mali rozum, tak robili to, čo ja :).
     Až poobede sme sa všetci vybrali na okružnú vychádzku po dedine. Došli sme ku fare a tam si nás odchytil pán farár a veľmi ochotne sa podujal zoznámiť nás s históriou obce a všetkými pamätihodnosťami spojenými s obcou. Ukázal nám muzeálne kusy,

ktoré ukrýva v garáži a všetky svoje rezbárske výtvory. Na záver nám ukázal zatiaľ nedokončené múzeum, ktoré obec zriadila v jednej z chalúp. Medzitým si Majka od pána farára požičala sánky a spustila sa od fary dolu briežkom. Ku cti jej slúži, že sánky požičala aj deťom.
     Večer, keď sa zotmelo, sme sa v podstate už iba pobalili, urobili rozlúčkové foto s prskavkami, pozbierali sme peniažky za ubytovanie a okolo 18:00 sme sa rozišli na všetky svetové strany.
     Jožko s Vierkou tu ostali ešte 1 noc.

     Máme za sebou ďalší krásny Silvester, výstup na Smrekovicu bol krásny, ale hlavne, že sme sa opäť po dlhšom čase videli a stretli.