Počasie nám rosničky a Iľko dobré nepredpovedali, napriek tomu sa "skalná" družina stretla v piatok večer u Dianky v Betliari. Možno naozaj iba to počasie spôsobilo, že nás bolo menej hojno, ale o to viac veselo, tradične, keď dorazil Roman. Pri fľaške Blackberry a zapálenom krbe sme preberali (ako vždy) letnú dovolenku. K ničomu sme sa (ako vždy) nedopracovali, tak sme prešli k taktike na zajtrajší výstup. Keď začali prevládať porazenecké nálady ohľadom počasia (Majka), resp. pohodlia (Roman), prišla Di so spásonosným návrhom výstupu od Gujapalagu. A tak aj bolo ...
     Vstali sme okolo 7:00, vonku svietilo slniečko a bolo príjemne. O cca 8:00 sme vyrazili na autách do Rožňavy. Dianka natankovala na Slovnafte a pri Tescu sme si vyzdvihli Gabiku, ktorá došla z Jablonova. Mierne (poriadne) rozbitou cestou sme sa vyviezli ku rekreačnému stredisku Gujapalag, kde sme autá odparkovali. Pre pamätníkov pripomeniem, že jediný a poslednýkrát som tu bol 14.2.1987, zúril ešte socializmus a chata sa volala Mladý baník.
     Vyrazili sme plní optimizmu po lesnej ceste, slniečko svietilo a dlho netrvalo a Peťka začala škemrať čosi, že nevládze, potom, že ju bolia nôžky a nakoniec, že ju tlačí päta. Dianka nám požičala Brunove ponožky a počas prezúvania sa na nás usmialo šťastie - dorazil k nám dobrý ujo traktorista na traktoríku a ponúkol sa, že nás odvezie. No, čo Vám budem ... bol to slušný adrenalín, Peťka sa kŕčovito držala mňa, ja traktora, snažil som sa "vyvažovať" ťažisko ako na motorke a také výmole, čo sme prešli už nabudúce radšej iba peši. Ujo traktorista nás na rázcestí vysadil a pobral sa za svojou robotou. Naša partia bola pár 100 metrov za nami (ten traktor nie je žiadna formula), takže o chvíľku sme už pokračovali svorne dalej (na odpútanie Peťky od nárekov to bol výborný zážitok).
     Pokračovali sme po žltej značke nahor, potrhali sme sa na menšie diskusné skupinky až tak, že sme zišli zo značky, minuli sme aj chatu Volovec a na chodník sme sa vrátili až v strmine pod vrcholom. Majke a Romanovi som liezol na nervy hláškami, že už sme takmer hore, medzitým sa už Gabika s

Barborkou podpisovali do pamätnej knihy pod vrcholom. Aj my sme si nafasovali magnetky, malé diplomy, Peťka sa zapísala do výstupovej knihy na 30.-tom mieste (najmladší účastník), no a potom už len eufória, výhľady a fotenie. Mimochodom - výstup z Gujapalagu nám trval 2:15 hod. (aj s poblúdením), prevýšenie: cca 550m.
     Tu hore sa už prevaľovali mračná a hmly, takže v predtuche dažďa sme sa pobrali cez sedlo Volovec na chatu s guľašpárty a pivom. Guľaš bol jednoducho skvelý (vďaka kuchárovi), aj pivko jednoducho bodlo a v ďalšej predtuche dažďa sme sa pobrali úbočím dole do údolia. Tam sme preskakovali potôčik naľavo-napravo, aj trošku popŕchalo a keď sme dorazili na cestu zboka k nám doletel malý tereňáčik s pánom kuchárom za volantom a ten nás odviezol nejaký kilometrík nižšie až ku bráne obory nad obcou. Pre nás, čo sme sedeli vzadu v kufri, to bol opäť slušný adrenalín - ten lavór, v ktorom som sedel, sa pri prudšej akcelerácii šmýkal von z auta a veľa nechýbalo a bol by som si aj zasurfoval ...
     Tak, zlatí ľudia sú v tom Betliari - poďakovali sme sa i pánovi kuchárovi a cez park okolo jazera, jazierka i tečúceho vodopádu sme došli ku kaštieľu s čakajúcimi maďarskými turistami.
     U Dianky nakopol Roman svojho "zeleného ďábla" a odviezol nás šoférov späť na Gujapalag ku autám, Majku do Tesca na nákup a Gabiku na výpadovku do Jablonova, kam sa úspešne dostopovala. Po návrate sme sa MP2-ka zlbalili a spoločne celá parta sme sa ešte išli pred Obecný úrad pozrieť na akciu: Stavanie Mája. Miestni mládenci postavili, folklórny súbor z Vlachova zatancoval a zaspieval, pán starosta poďakoval domácim za účasť a sponzorom, my sme stretli Ivanku, pokecali sme a nakoniec sme sa (MP2) pobrali domov (ku Šebovi). Čo robili ostatní, už vedia iba oni ... Všetkým im ďakujeme za spoločnosť a priateľstvo - bolo nám s Vami fajn. A hlavná cena pre Di - za prichýlenie a zorganizovanie. Ešte raz vďaka.