Zobudili sme sa na pripekajúce slniečko, vstali sme a poobzerali sme sa, kam sme to včera v noci vlastne prišli. Kaňon zostal, kde bol, ale celé údolíčko, kde sme spali, bolo akési zmenené. Pribudli chaty, i drevené chatky a pribudla nová asfaltová cesta, po ktorej sme včera prišli.
      Počas raňajok nám trochu popŕchalo, ale nedali sme sa odradiť a vyrazili sme do kaňonu. Občerstvili sme si staré pohľady, pohybovalo sa tu dosť veľa ľudí, ale hlavne - nepršalo. Fotili sme čo sa dalo, obdivovali sme strmé bralá a ešte strmšie lezecké cesty na nich označené stupňami obtiažnosti, resp. priliehavým názvom (napr. "Chilli Pampers"), odfotili sme si gumené pozostatky jaskyňo-partizán-horolezca, trčiace spod veľkého balványoša a ani sme sa nenazdali a boli sme na lúke pri ovečkách nad kaňonom. Bola to zázračná lúka (ovečkám muselo chutiť), lebo naše dievčence nazbierali na nej za pár minút spústu päťlístkov (štvorlístky už ani nerátali).
      Cesta späť bola akási dlhšia (asi únava, čičo), v tábore sme sa naobedovali a okolo 14-tej sme kaňonu zamávali z kopca a

odjazd do Turdy.
      Už úprava ulice a vstupného areálu do Saliny naznačovali veľké zmeny. Vstupné bolo 20 RON, ale stálo to za to a to, čo sme videli vnútri nás doslova omráčilo. Pred 14-timi rokmi to bola stará, schátralá, opustená (i bohom), slabo osvetlená baňa a teraz je z nej vybudovaná skvelá, interesantná múzejno-liečebno-zábavná atrakcia, až sme si skoro posadali na zadky. Jáááj, eurofondy aj v Rumunsku robia zázraky ... perfektné osvetlenie, výťah v Mine Rudolph, banícka expozícia, ruské kolo, bowling, pink-pong, kolky, člnkovanie na dne Miny Márie Terézie, vyhliadkové galérie v 100m výške, ... a všade veľa ľudí. Však, niet sa čo diviť. Všetkým sa nám tu veľmi páčilo, Peťke sa na slanom vzduchu (podľa mamky) pustili zelené sople a vôbec, všetci sme tu ozdraveli. Zdržali sme sa tak, že sme nakoniec zrušili cestu do Sighisoary a vrátili sme sa na noc do tábora v Cheile Turzii.
      Ešte za vidna sme si uvarili večeru, debatovali o dnešných zážitkoch a chlapci s Gabikou kŕmili okolitých "psíkov" až do okamžiku, kým jeden z nich neuchmatol Gabikinu večeru.

      Ráno sme v pohode vstali a počas raňajok a balenia sme trošku debatovali o šetrení času a časovom pláne nášho výletu. Zrejme dôsledkom toho bolo, že sa mi nepodarilo naštartovať auto a tak sme stratili ďalšiu takmer hodinu. Ešteže som z domu zobral štartovacie káble, ktoré, to sme vtedy ešte netušili, zohrali dôležitú úlohu na tohoročnej dovolenke. Vďaka Ľubovmu autu a Romanovým skúsenostiam sme nakoniec naše autíčko naštartovali a o 11:00 sme vyrazili na cestu.
      Po zhruba 1,5 hod. jazde sme došli do Sighisoary. Zaparkovali sme v centre. Tak, ako vždy predtým, sme vošli do pevnosti cez bránu Hodinovej veže a opäť sme si začali vychutnávať atmosféru minulých časov - uličky, námestíčka, schodíky, priechody, hist. domy, opevnenie, bašty. 4 hodiny prešli ako nič , stihli sme si vyliezť na vežu s orlojom a krásnou vyhliadkou na mesto a okolie, Drakulov dom (povinná jazda), krytými študentskými schodmi s harfistom a gitaristom sme vy-

šli ku Kostolu na kopci, medzitým sa rozpršalo, tak sme počúvali gitaristu, uličkami sme prešli okolo západnej brány a Čižmárskej veže, zmrzka a vrátili sme sa k autám. Krásne.
      Dnes je výnimočný deň - stíhali sme dôjsť až do Praidu, kde sme sa jedným z posl. autobusov dostali do podzemia tunajšej Saliny. Táto sa oproti tej v Turde až tak nezmenila, keď sme tu boli naposledy, ale aj tak tu bolo čo pozerať - mohutné priestory, preliezky a opičia dráha pre deti, múzeum, kostol i podzemné kino. Bolo tu menej ľudí, lebo bol záver dňa, trošku sme pri odchode poblúdili a aj bežali na posledný bus vonku. Soľné kúpalisko, ktoré sa zmenilo na ukážkový aquapark (za drahé lóve) sme už nestíhali.
      Deň sa chýlil ku koncu, keď sme vyrazili hľadať bivak - po vyše hodine cesty sme pred Corundom odbočili doprava do kopcov, po strmej šotolinovej ceste sme šli a šli až sme zastali za rázovitou obcou Atia.

     Vstali sme pred 8-mou, keď sa už v stanoch (aute) nedalo kvôli teplu vydržať. Po ceste okolo nás prebehlo občas nejaké auto s domorodcami. Vonku bolo krásne slnečné ráno s výhľadom, voňajúcou trávou, kvetinkami a poletujúcimi motýľmi.
     Po raňajkách sme prešli Atiou a kľukatou cestičkou sme sa vrátili v Corunde na hlavnú cestu, smer Brašov. Prechádzali sme rumunským vidiekom, ktorý sa volá Székelyföld (Krajina Sekelov). V dedinách sme míňali veľa opevnených kostolov, ktoré sa zachovali z čias tureckých nájazdov. Vedľa ciest sme registrovali húfy bocianov, hniezdiacich na stĺpoch elektr. vedenia. Krásne.
     Pred 1/2 2-hou sme dorazili na začiatok Brašova, na MOL-ke sme dotankovali palivo a sťastne sme zaparkovali v centre mesta (3RON/ 1hod.). Prvú sme navštívili Bisericu Neagru (á 8RON) so zbierkou kobercov z Anatólie, potom sme pohľadali údajne najužšiu ulicu v Európe - Strada Sforii a cez mestské opevnenie sme dorazili k lanovke na Muntele Tampa (á 16RON). Ani sme dlho nečakali a vyviezli sme sa nahor. Bolo tu

veľa ľudí, poprechádzali sme sa a občerstvili sme si nádherné výhľady z vyhliadky Belvedere na mesto. Po návrate sme sa prešli starým mestom - pešia zóna, obnovené mesštianske domy, všade veselo, veľa ľudí, zmrzka, káva, hlavné námestie s kapelou na pódiu, skrátka skvelá atmosféra mesta.
     Čas nás tlačil (ako vždy), trošku sme preplatili parkovanie a vydali sme sa na cestu - smer Bran. V premávke sme sa trošku stratili, ale pomocou vysielačky sme sa i našli. Prechádzajúc cez Rasnov sa nedalo nevšimnúť si hrad nad mestečkom a keďže to bol neodolateľný pohľad, zaparkovali sme. Hrad už bol zatvorený, ale využili sme služby vláčika-traktoríka a vyviezli sme sa na kopec. Obišli sme hradby cca z 1/3, z vyhliadky sme mali pri zapadajúcom slniečku opäť pekné romantické výhľady na okolie (Piatra Craiului, Bucegi).
     Dnes sme mali (oproti včerajšku) šťastie - ešte zavidna sme sa utáborili cca 7,5 km pred Branom na lúke pri potôčiku a ešte zavidna sme sa aj navečerali.

     Zobudilo nás slnko, celkom včas sme vstali a zbalili sme sa, ale dnes pre zmenu nedokázal naštartovať auto Ľubo. K slovu opäť prišli káble. Opätovne sme vyrazili o 9:10 hod. a serpentínami sedla Peredel sme o 10:25 došli ku lanovke v Busteni. Slnko už nemilosrdne pálilo a my sme sa postavili do cca 3-hodinovej šóry na lanovku na hrebeň Bucegi. Čo už ..., čakali sme a čakali ... a občas sme urobili zopár krokov dopredu. Okolo čakajúcich krúžili chlapíci, ktorí sa ponúkali vyviezť nás hore na tereňákoch - ale nedali sme sa zlomiť, cena vyzerala byť vysoká.
     Po cca 1 hodine čakania rezignovala naša turbo-dvojka: Gabika s Ľubkom, rozlúčila sa s nami a rozhodla sa vystúpiť cca 1300 výškových metrov po svojich. Tak, veľa šťastia, kamaráti! My sme sa dostali do lanovky o 13:00 hod. a zhruba 1/2 hodiny trvala úžasná cesta nahor. Krásne výhľady sme mali z lanovky (Ľ & G sme nezazreli) i po vystúpení z nej vo výške 2200 m. V okolí bolo roztrúsených veľa ľudí, poobzerali a ofotili sme si známe skalné útvary Babele i Sfinxul. Celkový dojem narúšala iba devastácia prostredia - veľa chát, veľa betónu, desiatky chodníkov krížom-krážom, zerodované svahy, ...
     S Romanom sme sa rozhodli pre krátku 1-hodinovú túru ku vyhliadkovému 28 m vysokému krížu Crucea de Carainman,

odkiaľ sme mali výhľady do údolia na Busteni a Sinaiu. Prišli mraky, fotili sme a aby sme nezmeškali poslednú lanovku dole, ponáhľali sme sa cez snehové polia naspäť (sakra, stále sa treba ponáhľať ...). Tentoraz sme na lanovku čakali už iba 1,5 hod. a počas čakania dorazili ku nám Ľubo a Gabika. Ani sa veľmi nezdržali, porozprávali sme sa a začali zostupovať dole. My sme si cestu lanovkou opäť užili (prevýšenie 1300m).
     V Busteni, počas čakania na našich kamarátov kým zlezú z kopca, sme si šli pozrieť letné kráľovské zámky (Carol I.) Peles a Pelisor v Sinaii. Bol už pokročilý čas, ľudí tu veľa nebolo, kaštiele boli zatvorené, ale aj prehliadka zvonku stála zato - sú nádherné.
     Ľubo s Gabikou nám po návrate do Busteni v krátkosti porozprávali svoje zážitky, no a keďže sadala tma, rozhodli sme sa vrátiť do nášho včerajšieho bivaku. Cesta bola prepchatá autami, veľmi pomaly sme sa posúvali ďalej. Úľavu nám priniesla až odbočka na Peredel, pretože väčšina aut pokračovala rovno do Brašova.
     Keď sme došli do bivaku, unavená MP2 išla okamžite spať a ostatní ešte podebatovali s bačom, ktorý nás prišiel upozorniť so psom, že tu nemáme táboriť, lebo "privat" a "no bun chief". Ale chlapci to nejako ukecali ... :)

     Po neskorom včerajšom príchode sme vstali okolo 7:00, naraňajkovali sme sa a keďže bol opäť krásny deň o 9:00 vyrazila MP2 do 9km vzdialeného Branu. Chlapci s Gabikou ostali oddychovať v tábore a niečo poriadne si uvariť.
     Bran bol ráno ešte prázdny, preto sme pohodlne zaparkovali a bez čakania sme sa dostali do hradu. Atmosféra hradu spred 11. rokov (keď sme tu boli) sa nezmenila - krásny, malý, útulný, s krásnymi výhľadmi do okolia. Nedalo sa nefotiť a fotili sme tak veľa, až nám došla baterka. Okolo 10-tej sa začal hrad plniť turistami, keďže je malinký, miestami bola tlačenica. Pri východe bol už v rade na lístky celkom slušný 50m trojstup. Mestečko sa zaplnilo, my sme si ešte pozreli skanzen a stánky so suvenírmi a keď sme sa pobrali na parkovisko ku autu, ozval sa Roman, že práve dorazili a idú si pozrieť mestečko. Dohodli sme sa na stretku o 13:00 pri Penny Markete v Busteni a na lúke pred sedlom Peredel sme si urobili picnic spojený s obedom.
     Z Busteni sme po malom nákupe vyrazili o 14:00 hod. Premávka bola celkom hustá, ale keď sme sa dostali na štvor-

prúdovku - smer Bukurešť, tak to už šlo. Pred Bukurešťou sme sa dostali na rozbitú cestu obchvatu a ním sme sa dostali konečne na diaľnicu do Constanty. Oddych sme mali na OMV, kde Roman zistil od miestneho makača, že squelá plaža je vo Vadu, severne od Navodari. Supéér, ide sa do Vadu. V Cernavoda sme si ešte zaplatili prejazd mostom cez Dunaj a okolo 19:15 sme už obchádzali Constantu. Cez Navodari sme okolo 20:00 dorazili do Vadu, Roman kúpil dyňu a po rozbitej betónke, pomedzi zvyšky hrdzavých socialistických tovární a pieskové duny sme boli zrazu pri mori. MORÉ ... šup do vody.
      Stálo tu zopár aut i stanov na pláži, bolo veľmi teplo a komáre. Únava, ale hlavne komáre nás zahnali pomerne skoro do auta a stanov. A to sme netušili, že večer iba začína - bola sobota, začala sa sem zbiehať miestna mlaď na autách a na pláži začali prevádzku dve hlasné diskotéky (dodnes ich počujem!!). Hurhaj, hlučná hudba, príchody a odchody aut, búchanie dverami trvali asi do 3-tej v noci. Potom nastal kľud a konečne sme si mohli pospať.

     Búrlivý nočný hurhaj sa nad ránom síce utíšil, trošku sme si aj pospali, ale nie nadlho, pretože hneď, ako sa slnko vynorilo z mora, začalo tak pripekať, že sa v aute, ani v stanoch nedalo vydržať.
     Dopoludnie sme strávili na pláži kúpaním, stavali sme hrad a jedli Romanovu "melón" dyňu. Romantika, všade samý piesok, len trošku chýbala tečúca voda a wecko.
     Po obede, v najväčšom úpeku, sme vyrazili na cestu do Tuzly, hľadať nejaký seriózny kemping. Prešli sme Navodari aj Constantu a pokračovali ďalej na juh. Čakal som, že tu na pobreží bude jeden kemping vedľa druhého, ale kde nič - tu nič. Aj Tuzlu sme prešli hore-dole a tiež nič. Bolo teplo. Skúsili sme sa vrátiť do Efórie Sud a hľadali ďalej. Nakoniec sme našli jeden dosť zanedbaný kemping na svahu nad morom. No "nic moc". Rozhodli sme sa pokračovať ďalej na juh, ale ... opäť

som nenaštartoval auto a začal som tušiť, že niečo nem bude v poriadku. Štartovanie káblami už máme natrénované, po 1/2 hodine sme pokračovali ďalej, len ten blbý tušák mi začal navŕtavať hlavu ...
     Takže sme pokračovali do Mangálie a tam v Jupiteri sme trafili hneď na 2 kempingy, až sme si nevedeli vybrať. Ostali sme v tom lacnejšom (bol aj bližšie k moru) a mal dokonca wifi (tak teda)! A zaplatili sme si 2 noci. Peši sme sa vybrali pozrieť si Jupiter a more - bolo tu veľa ľudí aj aut a plná pláž. A veľmi teplo. Ale však sme na juhu, pri mori. Dievčence sa okúpali, vymenili sme si nejaké rumunské peniaze, pozreli sme si nejaké obchodíky a vrátili sme sa do kempu.
     No a tam zavládla pohoda - večera, pivko, sprchovanie po týždni, pranie, debatné krúžky, no skrátka pohoda až do polnoci.

     Po týždni cestovania sme sa dobre vyspinkali - až na to ranné slnko, ale s tým neurobíme nič. Pohodové raňajky, žiadne rýchle pohyby, nikto nenaháňa, že odchod ... (viem, o čom hovorím :)). Potom únik na pláž. Bol krásny deň, všade veľa ľudí, slnečníkov, od mora prichádzali vlny, tak sme sa i dosýta vybláznili a okúpali.
     Na obed sme sa vrátili do kempu, kam práve došiel plný autobus pražákov. Tak už sme tu neboli jediní exoti medzi rumunmi.
     Znovu na pláž sme šli až okolo 17-tej. Dovtedy sa každý individuálne povaľoval (oddychoval), prípadne bol aj užitočný v

podobe prania, upratovania v aute a stane. Na pláži sme si sadli ku spoločnej káve. Slnko už tak nepálilo a my sme pokračovali v plávaní, prerušovanom vlnami. S Peťkou sme postavili mohutný pieskový hrad. Bol tak pevný, že more ho nevedelo spláchnuť - čo bola podmienka nášho návratu do kempu.
     Do kempu sme šli novou Gabikinou "skratkou" (ale aspoň sme videli niečo nové) a po večeri sme sa šli poprechádzať na promenádu - veľa ľudí, stánky, kolotoče, umelci, atrakcie, konské povozy, ... skrátka malý Spišský trh.
     Unavení sme sa o 23:00 vrátili do kempu a zaľahli.

     Okolo 4:30 sme mali prudký budíček - niekto nám rozzipsoval stan a zmizol. A potom krákali vtáky v korunách stromov. Keď sme definitívne vstali, naraňajkovali sme sa, zbalili stan a veci do auta a o 9:00 sme sa šli pred odchodom ešte okúpať do mora. Do 12:00 sme mali opustiť kemping, tak sme sa ešte naobedovali a pritom Majka zistila, že Peťka má na hlave vši, ktoré si zrejme doniesla ešte zo Slovenska (pozdravujeme našich kamarátov, u ktorých sme boli pred odchodom na návšteve :)).
     Preplnenými cestami sme došli do Constanty, tam sme sa zastavili na Petrome dotankovať a ja som opäť nenaštartoval auto. Po pokusoch o vybratie baterky z auta (neúspešných), sme opäť naštartovali pomocou káblov a Ľubkovho auta a ... moje nervy začali pracovať.
     Tak sme o 14:30 došli k slávnemu delfináriu, kde sme sa dozvedeli, že najbližšie predstavenie začína až o 17:00. Tak, čo

už, šli sme sa poprechádzať, Peťke sme kúpili v lekárni odvšivovač a v blízkom zoo sme si poprezerali všetky vtáky a zvieratká. Show s delfínmi trvala iba 20 min., ale bolo to super - Peťka sa nevedela odtrhnúť od zábradlia.
     Peťku sme pri aute na ulici odvšivili, štartovali sme opäť pomocou káblov a o 18:30 sme vyrazili - smer Bucuresti. Navigácia nás naviedla mimo diaľnice, trošku sme sa pomotali po vidieku - v jednej uličke sme sa zastavili dokončiť odvšivenie a keď sme boli v najlepšom, tak sme zistili, že ulica je cigánska ... , ja som nemohol kvôli štartovaniu vypnúť motor, no paráda.
    Po návrate na diaľnicu sme za 13.- RON prešli mostom cez Dunaj do Fetesti a začala naša večerná zábavka - hľadanie bivaku. Prechádzali sme dlhánskymi dedinami pozdĺž Dunaja, všetko bolo husto osídlené, až nakoniec, už dosť neskoro, sme zaparkovali za dedinou Galdau pri slnečnicovom poli. Nespal som dobre, celú noc som premýšľal, čo urobiť s autom.

     Ráno ma okolo 5:30 zobudil okoloidúci konský povoz. Slnko svietilo a ja som si vysšiel pofotiť okolie. Po raňajkách sme o 10:15 vyrazili späť na cestu.
     Vo Fetesti som kúpil v servise novú batériu Vartu za 500.- RON a nádejal som sa, že si takto poriešim problém so štartovaním auta. Hodnú chvíľu sme sa s rumunskými makačmi snažili odskrutkovať ťažko prístupnú skrutku, potom bol problém vybrať peniaze z bankomatu (ešteže ho tu mali), ale nakoniec sa všetko podarilo, autíčko štartovalo a mne sa odvalil ten balvan.
     Vyšli sme na diaľnicu, smer Bukurešť. Navigácia nás nasmerovala do centra, to až tak nevadilo, ibaže v hustej premávke sme sa s Ľubom navzájom stratili. Pri pomalej jazde mi vyskocila teplota motora na 120 st. - musel som okamžite zastať na parkovisku. Urobili sme si neplánovaný obed, motor sa schladil a keď sme po cca 1 hodine chceli pokračovať v jazde, otočil som kľúčikom v zapaľovaní a ... nič. Auto neštartovalo. No, bolo to na ľahší infarkt - Majka mi vybehla s hlavou v dlaniach z auta, Peťka sa mi zavesila zozadu okolo krku s plačom, že kam odišla mamička ... a my sme boli v hustej premávke uviaznutí v miliónovom meste, 1 000 km od domova, bez možnosti pomôcť si.

     A tu sa ukázalo, k čomu má človek dobrých kámošov. Najprv som volal mojmu servismanovi Martinovi, či mi nevie na diaľku pomôcť (veľmi ma nepotešil). Potom som zavolal našim kámošom v druhom aute. Boli už na diaľnici cca 25 km za Bukurešťou, ale napriek veľkej horúčave boli ochotní vrátiť sa do mesta a ratovať nás. Bez navigácie a mapy to chvíľu (cca 2,5h.) trvalo, kým nás našli, ale podarilo sa. A aj sa nám podarilo naše auto vytlačiť a naštartovať.
     Naša nekonečná vďaka patrí Vám - Ľubko, Gabika a Roman - Ste naozaj ozajstní, obetaví kámoši a sme Vám za to veľmi, veľmi zaviazaní.
      Na ďalšiu cestu sme vyrazili až o 17:00 (veľa sme toho dnes neprešli). Premávka bola stále hustá, ale už sme boli na výpadovke z mesta. Motor sa mi prehrieval, lebo sa netočil vetrák, palubovka občas zablikala, klímu som radšej, napriek veľkému teplu, nezapínal. Pôvodne sme chceli ísť na Transfagarasului, ale za týchto podmienok sme to zrušili a zamerali sme sa už iba na hľadanie bivaku. Cez Ramnicu Valcea sme došli do Calimanesti, z neho sme prešli mostom na 2. stranu rieky Olt, prešli sme zopár dedín a zabivakovali sme na lúke pri píle v Sanbotine. Po večeri a dyni (Roman) sme zaľahli.

     Keď sme vstávali, okolo nás už pobehovali lesní robotníci, idúci do práce v lese a na píle. Vstali sme, naraňajkovali sme sa a o 9:40 bol odchod. Vrátili sme sa na hlavnú cestu do Calimanesti a prešli sme krásnym kaňonom Oltu. Sibiu sme obišli obchvatom a napojili sme sa na novú diaľnicu. Cesta rýchlo ubiehala, ale naša radosť netrvala dlho. Celá cesta od Devy až do Beius (cca 120 km) bola rozrýpaná a opravovala sa. No, opravovala sa ... Bola rozrýpaná. A čakala na opravu ... Nekonečné množstvo semafórov a nekonečné čakanie na horúcom slnku nám odoberali chuť na ďalšie podnikanie. Do toho sa mi opäť prehrieval motor (vetrák nešiel, lebo pri nedobíjaní baterky mi RJ vypla všetky spotrebiče), ale nemohol som ho vypnúť a Ľubko potreboval nutne natankovať ...
     To spôsobilo, že sme s Majkou definitívne zrušili z programu aj Padis a rozhodli sme sa, že ideme domov. O 13:25 sme dorazili do Bradu. Ľubo i ja sme natankovali, naobedovali sme sa, rozlúčili sme sa s našou 2-hou posádkou a posledný krát nám pomohli káblami naštartovať autíčko. Paliva sme mali dosť, už iba, aby nám cestou domov nezdochol motor.

     Pokračovali sme rozbitou cestou so semafórmi, nekonečne hore a dole cez kopce a údolia, no, hotová katastrofa. Zničoho nič nás dobehli Ľubkovci, ktorí sa nakoniec tiež rozhodli ísť domov a spoločne sme v podvečer dorazili do Oradey. V Auchane sme sa zastavili minúť posledné Lei a už potme sme prešli hranicou do Maďarska. Spustil sa silný lejak, v ktorom sme sa s Ľubom stratili, ale v podstate cez Debrecen, Polgár, okolo Miskolca, cez Košice (krátka prestávka) sme o 1:10 hod. dorazili do Popradu.
     Spali sme na záhrade v aute. Nie kvôli nostalgii, ale kvôli všiam, ktorými sme si nechceli infikovať byt.

     Škoda tej poruchy auta (ako sa ukázalo - na príčine bol skratovaný alternátor), ináč to bol veľmi pekný výlet. Snáď ho o rok dokončíme ... :) Ahoj Rumunsko!