Zraz v Betliari sme mali dohodnutý na 19:00 hod. a tuším sme sa aj s rozdielom pár minút s Diankou, Barbynou, Klárkou a Brunom stretli. Cestou do Betliara nám dosť pršalo, tak sme ten zajtrajší výstup nevideli v ružových farbách, ale aspoň že dievčatám nebolo v aute zle po tých našich rudohorských zátačkách (a dierach na ceste ...). Ale veď Kinedril vymysleli inžinieri už dávno.
     Tak sme sa aj s Diankou a deťmi zvitali a ubytovali a zvyšok večera sme riešili - ideme zajtra na kopec, alebo nie. Počasie podľa predpovedí nemalo byť až také zlé, v Bratislave vraj dnes svietilo slnko, no ale veď ver meteorológom ... Definitívne rozhodnutie prišlo, keď Di zistila, že Avia zajtra na

chatu neide, pretože je silne podmáčaná cesta. Tak sme sa rozhodli (aspoň my z neúplnej MP3), že sa zajtra, tak ako pred rokom, poprechádzame po kalamitou zdevastovanom zámockom parku.
     Posledným, ale najpodstatnejším, vzrúšom večera bol príchd Ľuba Romana niekedy tesne pred polnocou. Detičky už spali a Roman ospravedlnil neskorý príchod na novom Ľubkovom autíčku nesmelým: "Tak viete, Ľubo ..." Vieme, Romaan, poznáme svojich ľudí, však, Romaaan ...
     Ta. Posedeli sme, pobesedovali a čo bolo, aj vypili. No a potom sme išli spať. Tak.

     Ráno dorazilo z Jablonova naše vrcholové družstvo - Gabika s novým, pre nás dosiaľ záhadným, neznámym Dávidom - zachránivšie bohatú turisticko-jaskyniarsko-vodácku prestíž JVS. My, ktorých nás svojim hlučným rozhovorom v predsieni ráno rušili zo sna sme netušili, že vonku práve dorazilo do Betliara včerajšie krásne bratislavské počasie a tak po odchode vrcholovej dvojky sme slastne dospávali. Aj makač Ľubo prekvapil, keď napriek včerajšiemu neskorému príchodu nebol lenivý a vyrazil tiež. Z jeho rozprávania vieme, že sa pridal k nejakému ujovi (či bol starý, nevieme ...) a spoločne s ním zdolal podobne, ako naša skôr spomenutá turbodvojka Gabika s Dávidom vrchol čisto, bez kyslíka, za pekného počasia. Dokonca bez šerpov. A guláš bol, aj pivo.
     No a čo my ostatní sedmospáči s detičkami? Spalo sa nám dobre - v domčeku bolo chladno. Kým sme sa najedli a zbalili, bolo takmer 11-násť. Bol krásny deň a nás čakala vychádzka. Tuším v marci sa prehnala parkom víchrica, ktorá tu narobila značné škody na vegetácii, tak sme to chceli vidieť. Hneď za vchodom sme videli hŕbu navozených kmeňov a ďalej za kaštieľom už to boli iba samé vývraty a polámané stromy. Okolo "vypnutého" vodopádu sme prišli až k veľkému jazeru, ktorému spevňovali hrádzu (narušenú zrejme víchricou) a pri zverinci sme sa otočili späť. Majke sme vysvetlili, že zvieratká v zverinci tu choval naposledy ešte asi gróf Andrássy, niekedy pred vojnou (ani to nie je isté, že pred ktorou), pretože mi vyčítala, prečo som ju sem nepriviedol už skôr, aby ich videla.

     V obci sme sadli do krčmy na obed - pizzu a vrátili sme sa do domčeka. Čo s načatým dňom? Ideme do jaskynééé. Napriek rýchlemu rozhodnutiu, že ideme do Gombaseckej, ktorá je najbližšie - v hre boli ešte Domica a Ochtinská - to dopadlo opäť typicky jvs-vegettourácky, t.j. povozili sme sa na autíčku, ale jaskyňa už bola zatvorená. Deň nám to ale nepokazilo, v Rožňave Majka nakúpila klobásky, zeleninu a iné a na záhrade pri domčeku sme si podpálili ohník na opekanie. Tam nás prišli navštíviť Ivana s Gejzom, ktorí tiež nešli na kopec. Posedeli sme, poopekali, Peťka sa hrala (komandovala) v záhrade s Brunom a Klárkou, no a nám sa začali trúsiť z výstupu horali. Najprv došiel Ľubko a po ňom aj Gabika s treťou pečiatkou a Dávidom. S Dávidom sme sa väčšina videli prvýkrát, tak sme sa pozoznamovali - vyzerá, javí sa byť perspektívny (t.j. dá sa nahovoriť na všeliakú blbosť :o)), Gabika ho riadne podchytila (to nie ako ja s mojimi dievčencami :o().
     Keď sa začalo stmievať, presunuli sme sa dovnútra, chlapci sme "uhasili" oheň (to pivo už tlačilo) a ďalší sme si podpálili v krbíku (ten sme už potom "nehasili"). V družnej atmosfére sme si pobrnkali na rozladenom (v. slabý výraz) klavíri a podebatovali o letnej Čiernej hore. Hlavné bolo určiť termín. Deň odchodu sme kompromisne určili na 7.august 2013 a dlžka pobytu bude individuálne max. 16 dní. Romanko dostal za úlohu zohnať si auto, alebo sa aspoň fest modliť, aby US Steel vyhlásil celozávodnú a mohol ísť s Ľubom. No a tak. Celkom dobre bolo.

     Ráno, či dopoludnia sa už toho veľa neudialo. Zobudili sme sa, najedli, trošku pobalili a tak. My sme mali stíhať obed u mojej mamy v Spišskej, ale bolo tak fajn, že sme nestíhali. Najprv sme Dianke vymienali potrhané snúry na žalúziách - nikdy som to predtým nerobil, takže na tej prvej žalúzii to bolo niekoľko pokusov-omylov. Chlapci boli s Majkou v Rožňave v kostole, takže keď už som končil, tak mi pomohli ešte podržať šnúrky a tak ... Hej, aj nejaké rady som ešte dostal :o)
     Ale to nebolo všetko ... vyvrcholením dňa bola akcia Pat a Mat, alebo ... však to poznáte, alebo aspoň tušíte. Úloha spočívala vo vytlačení Diankinej Micry do susedovho dvora oproti. Bolo nás tam dosť, mala to byť otázka asi 3 minút. Autíčko stálo v záhrade celú zimu a nedalo sa naštartovať, lebo vraj bola vybitá baterka. Keďže tlačenie bolo do kopčeka, dostal som nápad, že pomocou káblov naštartujeme Micru z našej baterky. A začali manévre autami po záhrade, aby dočiahli káble. Potom

nastala vzrušivá debata, či Mercedes má mať naštartovaný motor  (excuse me, Roman). Bolo to jedno, lebo Micra bola tvrdohlavá a nechytila. Tak sme sa ešte párkrát tuho zamysleli, Dianka skúsila zavolať nejakým iným (lepším?) Pat a Matom, aj tak nič. Dobrá hodinka, možno viac ubehla a nakoniec sme pekne-krásne autíčko aj tak len vytlačili do susedovie dvora ručne. Naša partia z MP3 sme sa teraz už mohli rozlúčiť a odštartovať k mojej mame na nedeľný obed. Do Spišskej sme došli po 14-tej, obed bol už samozrejme studený a ja si pamätám, akú vtedy moja mama navarila polievku. Tušíte správne: hubovú ...

     Nevadí. Zabudneme, mamka sa ukľudní a bude zase dobre. Bol to krásny víkend, napriek tomu, že sme nestihli výstup a aj jaskyňa bola zatvorená. Vďaka Dianka, Barborka a všetci ostatní ... Bolo nám s Vami naozaj fajn.