Včera sme balili, balili a dnes ráno sme aj tak vyrazili o pol hodinu neskôr ako sme plánovali, v Levoči sme ešte tankovali a tak sme do Košíc dorazili asi s 3/4 hodinovým oneskorením. A tak sme sa iba spoliehali na dlhoročnú tradíciu neskorých odchodov JVS. Naša milá košická dvojka Ľubo Roman nesklamala - na Romana sme čakali zhruba 1/2 a na Ľubka ešte ďalšiu celú hodinku. Hlavne, že nakoniec sa chlapci šťastne nabalili do Ľubkovho nového Megana kombi (jednou chvíľou vyzeralo, že sa ani nie ... toľko mali vecí).
     Takže z Košíc sme vyrazili o 11:45, prešli sme opustenou hranicou a pred Miškolcom sme zaplatili mesačný poptatok na diaľnicu 4965.-HUF. Kvôli spotrebe sme na diaľnici držali rýchlosť cca 110 - 120 a bolo teeeplo, veľmi teplo. Pred Pešťou sme sa na čerpačke zastavili na hodinku na obed a potom sme pokračovali smerom na juh. Na maďarsko-srbskej hranici sme boli tesne po 18-tej a zdržali sme sa tu asi 1 hodinu. Počas zvečerievania sa sme zastavili na pumpe pri Subotici - cesty aj pumpy sú tu veľmi

slušné (aj na wecko sa dá ísť) - vonku pri stolíku sme sa navečerali, slnko zapadalo, vedľa sa skupinka moslimov modlila k alláhovi, Roman si začal pochvaľovať ten balkánsky bordel naokolo a ja som začal premýšľať, kde zložíme svoje údy (nechcel som nič naznačovať, ale akože kde budeme spať).
     Za už úplnej tmy sme dorazili do Belehradu a tu nás čakalo nemilé prekvápko - z navigácie nám zmizla mapa a na čiernej obrazovke ostala iba zelená šípka (hlavne že CELÁ EURÓPA). Boli sme už unavení a stresnutí z hľadania správneho smeru (Roman nie, ten si pochvaľoval, že aspoň bude o čom písať - tak píšem) no a nakoniec idúc cez najstrednejší stred hlavného mesta sme vďaka Ľubovi Romanovi a najmä ich podrobnejšiemu autoatlasu našli a vybojovali ten správny SMER!!!
     Aj bivak (mimochodom výborný) našiel tuším Roman cca 20km pred Valjevom, v poli asi 50m od cesty.

     Ráno, ránko, raníčko bolo krásne a slnečné. Vstali sme o 8:00 hod., bolo teplo a naokolo behali traktory z ktorých nás veselo zdravili veselí traktoristi. Presunuli sme sa do tieňa stromov, aby sme sa naraňajkovali a okolo 10:00 hod. sme 2-ho až 3-ťotriednymi cestami veselo, ako 3 prasiatka pokračovali ďalej. Zátačkami sme sa vyštverali na veľký kopec (750m) a zátačkami sme z neho aj zišli. Zastavili sme sa v Kosjeriči natankovať a tentoraz už relatívne dobrou cestou sme vyšli na ďalší "kopec" - sedlo Zlatibor, kde sme sa pri pomníku parného valca (žeby tu chodil Vlado Mečiar na dovolenky?) naobedovali. Potom nás už čakal iba zostup k priehrade Zlatarsko jezero (trošku sme fotili a kochali), prešli sme Prijepoljom a tesne po 17-tej sme dorazili do cieľa - boli sme na srbsko-čiernohorskej hranici. Páni colníci boli prívetiví, nechceli ani žiadne poplatky (o ktorých sa písalo na internete) a my po

prekvapivo kvalitnej, novej ceste sme vyrazili k nášmu 1. cieľu, mestečku Pljevľja, ku ktorému sme sa dostali cez obrovský zaprášený kameňolomom. Dole v mestečku sme si obzreli mešitu so 42-metrov vysokým minaretom a keďže sa deň blížil k záveru, poponáhľali sme sa k hlavnej atrakcii dnešného dňa - mostu cez kaňon rieky Tara. Vo zvyškoch slnečných lúčov sme si nafotili kaňon i most, okolo nás sa spúšťali na lane cez kaňon pištiace dievčence. Kúpili sme si aj poriadnu mapu Čiernej hory, keďže navigáciu sme odložili už v Belehrade.
     Už za tmy sme došli do horského strediska Žabljak, uprostred krásnych hôr NP Durmitor. Tradície si v JVS pestujeme, takže potme sme začali hľadať kemping - našli sme ho na Razvrši - 3E za noc a osobu. Na dnes stačilo - chlapci postavili stan, my sme zaparkovali a šlo sa spať, lebo zajtra ideme na túru.

     Dnes nadišiel ten slávny deň, keď sme sa rozhodli ísť na túru. Ako sa ukázalo neskôr, dobre, že sme prezieravo nešli na Bobotov Kuk, ale iba na "ľahšiu" 3,5 hod. hrebeňovku Medjedov.
     Vstali sme o 8:00 hod. a normálne raňajky, sprcha v studenej vode, balenie a odchod sa nám podaril o 10:00 hod. Podporné ženské družstvo - Majku s Peťkou - sme prezieravo preventívne nechali v tábore - dostali za úlohu prejsť sa k Crnomu jezeru, príp. do Žabljaku. Milá naša domáca pani v šlapkách, ostrom tempe a pri kontinuálnom rozpávaní o všeličom nás odviedla až na okraj lesa, aby nám ukázala skratku k Crnomu jezeru (podobne sem neskôr odprevadila i Majku s Peťkou). My čo chlapi, keďže išlo o skratku, sme sa aj trošku domotali, ale neskôr sme trafili na hlavný chodník smerujúci na Savin Kuk, i na odbočku vedúcu do dolinky pod Medjedy. Bol pekný deň, šlapali sme lesom nahor a postupne sa nám otvárali výhľady na okolité kopce. Občas sme stretli aj nejakých ľudí, väčšinou mládežníkov z celej Európy. Značenie je tu dosť pofidérne - všeliaké šípky z kamienkov a nápisy na skalách, ale našťastie odbočku z doliny na Mali Medjed sme utrafili. Štverali sme sa strmým suťovým úbočím do sedla, miestami boli našou jedinou oporou previsnuté trsy trávy. Konečne o 14:OO hod. sme sa dostali do sedla Medjedov a na druhú stranu sa nám otvoril krásny výhľad na Crno jezero. Majka s Peťkou boli niekde na jeho brehu, telefonovali sme si, ale sme ich nevideli, ani oni nás. Hrebeňom sme

pokračovali na západ, skala bola rozlámaná (vápenec). Hodne sme fotili, lebo bolo čo a výhľady perfektné. Prešli sme oboma vrcholmi Maleho Medjeda, nasledoval strmší exponovaný zostup do sedla a traverz Devojky. Devojka je taký menej zaujímavý trávnatý vrchol a my sme skôr rozvinuli debatu, že či Devojka znamená čistú nevinnú dievčinu, alebo jej opak z Mýtnej v Bratislave :o)
     Čas chvátal, z neba spadlo i zopár kvapiek, keď sme došli na severný vrchol Velikoho Medjeda odkiaľ sme mali výhľady na najvyššie kopce pohoria Bobotov Kuk i Bezimenni vrh. Doliny boli strmo pod nami. Cez kosodrevinu sme sa predrali na južný vrchol V. Medjeda. Bolo 15:30 hod. a začalo pršat. Rýchlo dole strmým hrebeňom do sedla, dáždik bol našťastie krátky, dole sme stretli dvoch mladých izraelcov, ktorí sa nás pýtali na cestu na vrchol.
     Traverzom doliny sprava, strmými suťoviskami sme došli na horský salaš, cestou sme stretali kozy, ovečky i psov a pokračovali sme dole dolinou, ktorá mala zvláštnosť, že viackrát sme šliapali nahor. O 18:45 hod. sme dorazili k Crnomu jezeru - tam sa ľudia kúpali, aj Roman chcel, ale sme ho presvedčili na pivo (Nikšičko). Po asfaltke za stmievania sme prešli večerným Žabljakom a o 21:00 sme po tme dorazili do nášho campingu Razvršje, kde nás pri autách potme trpezlivo čakali moje dve papuľky. Majka mi porozprávala napínavý príbeh, ako išli s Peťkou cez les k Crnomu jezeru a hlavne, ako išli naspáť, keď ich niekto naháňal.

     Ranná sprcha vspružila, tiež raňajky a po včerajšej 3,5 hodinovej túre, trvajúcej 11 hodín sme si dopriali trošku oddychu na konsolidáciu. Až o 11:00 hod. sme sa vybrali na "oddychovú" okružnú cestu južnými úbočiami Durmitoru. Hneď za Žabljakom sme odbočili doprava na západ na nevýraznú uzunkú asfaltku, až som si nebol istý, či ideme dobre. Minuli sme zopár hospodárstiev s drevenými domčekmi a búdami (tzv. privátmi), okolo ktorých sa potulovalo domáce zvieratstvo. Stúpajúc zátačkami sme vyšli na škrapovú planinu s krásnymi výhľadmi, obkolesenú kopcami pitoreskných tvarov a spomenuli sme si na blogerku Krekáňovú, ktorá nazvala túto časť ich putovania Durmitorským vyhliadkovým fotosafari. Úzka cesta sa krútila a za každou zátačkou sa nám otvárali nové výhľady nútiace nás zastaviť a fotiť - tiež ovečky, kravičky i koníky sa potulovali priamo po ceste.
     Okolo 12:00 hod. sme sa zastavili v sedle s názvom Sedlo (1 907m), kde nás hneď skasol iniciatívny pracovník za návštevu NP Durmitor (á 3E). Urobili sme si krátku vychádzku v trávnatom úbočí, fotili sme a sledovali akési miestne terénne preteky. Tu sme sa i naobedovali a pokračovali sme ďalej. Míňali sme

serpentíny, skaly na ceste, sledovali meniacu sa krajinu, salaše v krasových údoliach, prešli sme cez ďalšie sedlo na planinu posiatu závrtmi, cez dedinky s krásnymi domčekmi. To sme už boli priamo nad údolím rieky Piva a čakal nás strmý zostup serpentínami a početnými tunelmi dole. Zastavovali sme za každou zátačkou, lebo jednoducho výhľady boli nádherné a nedalo sa nefotiť.
     Prešli sme mostom ponad hladinu priehrady do Plužine a ešte asi 10km cez kopec k Pivskému monastyru. Tu nás čakalo ticho, kľud a úžasné fresky vnútri kostola. Urobili sme si aj večeru a čakali sme na chlapcov, ktorí sa zrejme ešte niekde nadchýňali a zaostali.
     Keď chlapci došli a prezreli si monastyr, vyrazili sme po dobrej ceste na juh a cez Šavnik sme sa vrátili naspäť do Žabljaku. Urobili sme si nákup v supermarkete, medzitým sa zotmelo, tešili sme sa na zajtrajšie stretko s našimi dievčencami, ktoré boli ešte niekde v Srbsku a vrátili sme sa na poslednú noc v Durmitore do campingu. Ochladilo sa na 13 stupňov Celzia.

     Ráno bolo zamračené, mali sme za sebou chladnú noc a chladné ráno. Vstali sme o 7:00 hod.(! - ani neviem prečo), nasledovali samozrejme raňajky, trapná ranná hygiena a nudné balenie, z ktorého nás vytrhla Dianina sms, že sú už pri moste cez Taru. Vyrazili sme z campu do Žabljaku na nákupy a potom sme do 12:00 počkali na odbočke na dievčence. Vo vzdialenosti 1009 km od Košíc sme sa stretli a zvítali, aj staršieho uja niekto znásilnil, aby nám urobil spoločnú fotku. A keďže čas-sviňa beží, museli sme sa trošku poponáhľať - mali sme dnes namierené na Čurevac - vyhliadkový bod do 1 300m hlbokého kaňona rieky Tary.
     Na parkovisku sme opät zaplatili po 3E za vstup do NP a hrebeňom, po okraji planiny, motajúc sa pomedzi stromy a kosodrevinu, rozprávajúc si zážitky posledných dní sme vystupovali nahor. Na Čurevaci sa nám otvoril kruhový výhľad na okolie. Tara, hlboko dole, vyzerala ako malý nevinný potôčik. Cestou späť mala Barbi malú nehodu, ale amatérske i profi sestričky, čo sme vzali so sebou jej ruku ošetrili, chlapi sa popritom naobedovali.

     O 15:20 hod. sme opäť naskákali do aut a vyrážame za ďalším cieľom - NP Biogradská Gora. Okolo mosta cez Taru stúpame Tarským kaňonom nahor až do Mojkovacu. Cestou sme sa samozrejme zastavovali a fotili čo sa dalo. O 17:30 sme stáli na rampe pri vstupe do NP, pani nás opäť zinkasovala (á 3E) s tým, že o 18:00 búdku pozatvárala, zdvihla rampu a išla domov kukať TV.
     Vyšli sme autami cca 3km ku jazeru. Tam vládol všeobecný turistický ruch a vyhrávala tu akási cigánska kapela. Keď sa Roman s Peťkou pošmýkali na šmýkačkách, urobili sme si okruh pralesom okolo jazera. Trošku som ho podcenil a vlastná Majka mi zachránila život aplikáciou cukríkov do tráviaceho traktu. Prales bol pekný - všetky tie stromy, rastliny, žaby a endemity, iba už bolo primálo svetla na fotenie.
     Keď sme sa vrátili k autám, navečerali sme sa a začala typická podvečerná zábavka JVS - kde skloniť na noc hlavu. Trvalo to asi 1,5 hodinky, tma medzitým zhustla - skrátim to - zišli sme dolu a 50m pred zdvihnutou rampou sme založili tábor.

     Na cesty sme vyrazili po 10-tej. Na hlavnej smerom na Podgoricu vládol čulý ruch, až taký, že sa nám Ľubo Romanovci v tej premávke stratili. Šli sme krásnou cestou - točila sa cez tunely s výhľadmi na kopce i do hlbokých údolí. Prešli sme Koljašinom a dostali sme sa do údolia rieky Morača. Hneď na jeho začiatku sme zastali pri známom kláštore (11:00 hod.). Celý sme si ho poprezerali a pofotili s krásnymi freskami (aj keď sa nesmelo), pokecali sme s mníchmi a v príjemnom prostredí kláštora sa nám celkom príjemne čakalo na dvojku Ľubo Roman. Tí sa objavili asi 2 hodiny po nás, keď sme už ich chceli ísť hľadať. Premiestnili sme si autá na iné parkovisko s tieňom, naobedovali sme sa a chlapci si zatiaľ prebehli kláštor. Di medzitým spadli kľúče do hajzlíka a obed sme zakončili dyňou, tuším od Ľubka.
     O 14:00 hod. sme sa pohli ďalej, prechádzali sme nádherným kaňonom rieky Morača, cesta prechádzala početnými tunelmi a my sme si robili časté fotozastávky. Takto sme dorazili o 16:00 hod. do Podgorice, niekdajšieho Titogradu. Mali sme iba plánik centra mesta, ale to centrum sme nevedeli nájsť. Pýtali sme sa slečnymladejpani i policajta a zistili sme, že čiernohorci sa nevedia orientovať v mape (o tom som sa neskôr presvedčil aj u pumpára). Nakoniec sme zaparkovali pri futbalovom

štadióne a do "centra" to odtiaľ bolo už iba na skok (trošku divné nie? - štadión v centre hl. mesta ...). "Centrum" tvorilo zopár uličiek pešej zóny, domy boli staré prízemné, alebo staršie vyššie paneláky. Poprechádzali sme sa, panoval tu kľud, tak sme si aj posedeli pri zmrzkách a videli sme fontánu.
     Bolo 17:30 hod. keď sme z Podgorice ochádzali, Di si vyčerpala šťastie pri hľadaní kľúčov od auta v hajzlíku, pretože zase prúser - zastavili ju policajti. Nakoniec všetko dobre dopadlo, našli sme aj výpadovku na Virpazar. Pri západe slnka sme sa na 1/2 hoďky zastavili na moste cez Skadarské jazero a cez tunel za 2,50E sme dorazili do Sutomore pri mori. Ani sme sa nezastavovali, prešli sme aj Barom a pobrežím sme došli až do Valdanos, kde nás zastavila rampa a ochrankár. "No plaža, no camping", okolo nás klasicky hustla tma a všade naokolo ohradené pozemky. Našťastie Roman nás zachránil, keď našiel medzi ohradenými záhradami voľný placík na bivak medzi olivami, ovčími hovienkami a bodliakmi.      Bolo 20:30 hod., my sme sa ešte chvíľu dohadovali, že či tu ostaneme, ale okoloidúci motorkár nás ubezpečil, že môžeme, lebo gazda tu nie je. Tak sme si tu urobili 1. debatný večer a pohoďku, navečerali sme sa, popíjali pri rozhovoroch a spať sme šli ani neviem kedy.

     Peťka včera zaspala prílíš skoro, takže dnes vstala už o 6-tej a vôbec jej nevadilo, že tatík s mamkou sú po včerajšom večere spoločensky unavení. Spali sme v tesnej blízkosti Ulcinju a okolo nás sa už preháňali domorodci na autách a motorkách a nakoniec prišiel i gazda - o nás ani nezavadil a vyhnal ovečky na pašu.
     Po raňajkách sme o 9:45 hod. vyrazili do Ulcinju a hneď po 1 kilometri sme vošli do zápchy a krokom sme sa preplazili celým rušným mestom až na jeho východný koniec, kde začínala 13km dlhá Velika plaža. Konečne morééé - dosýta sme sa vyčvachtali, aj pieskový hrad sme postavili, autá sme preparkovali do tieňa a varili obed, keď Di mala opäť "šťastie" - nabúral ju nejaký rakúšan - zapučené dvere.
     Pred 15-tou sme opustili more, snáď sme sa nekúpali naposledy a vyrazili sme na sever, cez pohorie Rumija ku Skadarskému jazeru. Dobrou cestou cez Vladimir a Brajšu sme vyšli do sedla na hrebeni v tesnej blízkosti albánskych hraníc. Na druhú stranu sa nám otvoril pohľad na úchvatnú scenériu Skadarského jazera a horských hrebeňov. Fotili sme a nevedeli sme sa vynadívať.

     Pokračovali sme cestou už nie takou dobrou, traverzujúc severné svahy Rumije, cestička sa krútila, šírka na 1 auto, sem-tam napadané kamene. Opäť sme sa zastavovali a fotili. Na jednej odbočke sme sa rozhodli zísť dole až k jazeru do Bobovišťa. Mysleli sme si, že sa aspoň okúpeme v jazere, lebo bolo veľmi teplo, ale mŕtve ryby na brehu a špinavá voda nás odradili. Tak sme si pofotili rybárov a vrátili sme sa úzkou strmou cestičkou na, o trošku širšiu, "hlavnú" cestičku.
     Čas pokročil, začali sme sa venovať hľadaniu bivaku, ale terén bol tak strmý a divoký, zarastený vegetáciou, že to vyzeralo dosť beznádejne.
     Nakoniec sme ale mali šťastie - zabývali sme sa na lúčke s vysokou trávou pri osamelom dome pri dedinke Seoce. Domáci bol zlatý, keď nás nechal prespať, dokonca nám z garáže vytiahol hadicu s pitnou vodou. A to všetko sme stíhali ešte za vidna (20:00 hod.)!!!
     Tak sme si urobili 2-hý debatný večer, oslávili sme Ľubkove meniny a spať sa šlo až po polnoci. Jediným problémom boli komáre.

     Ráno mi bolo poněkud špatně zo včerajšej Romanovej monastirskej rakije, môjmu žlčníku sa čosi znepáčilo, ale zvládol som to. Zbalili sme sa, bolo veľmi teplo, rozlúčili sme sa s p. domácim a dokončili sme traverz cesty až do Virpazaru. Tam sa na nás vrhli dohadzovači okružných plavieb po jazere, tak sme si najali na dve hodiny jednu loďku - nebola lacná (60E) a ešte sme zaplatili aj 4E na hlavu za návštevu NP Skadarsko jezero. Plavili sa s nami aj 2 slovinci. Tak, ako sme pomedzi lekná vyplávali zo zátoky na voľnú vodu, tak sme sa aj hneď vrátili - údajne kvôli chybe na motore, ale my sme vedeli, že sú v tom "inne" problémy, ktoré zrejme súviseli s okoloplaviacou sa políciou. Normálne sme si presadli z moderného kovového stroja do staršej drevenej pramice so šašinovým prístreškom a vyplávali znova. Náš kormidelník, kapitán a plavčík v jednej osobe, nám rozprával o vojne v Bosne, nebolo to nič veselé a my sme pozorovali a fotili vodnú faunu i flóru. Podplávali sme popod most, ktorým sme sem prišli z Podgorice, urobili sme oblúk a pristáli pri brehu, aby sme sa okúpali. Voda bola jednoducho úžasná, všetci sme jasali - spokojnosť maximálna.
     Dobre rozbehnutým dňom sme pokračovali obedom vo Virpazarskej reštaurácii - najviac išli čorba, pstruh i palacinky, zakončené kávou. Ešte nákup v supermarkete a čačky v stánku a o 16:30 sme vyrazili cez kopec do Petrovacu. Tam sme natankovali a zapojili sme sa do hustej pobrežnej premávky.

    Došli sme až na Sveti Stefan - Romanov, zatiaľ nenaplnený, sen. S obtiažami sme zaparkovali, Roman s partiou vyrazil za svojim snom - chcel sa dostať na svetoznámy ostrov a my sme sa šli okúpať na vedľajšiu kamienkovú pláž. Strmým svahom, schodíkmi, sme zišli k moru a kúpanie v čistej a teplej vode bolo simplemente skvelé. Po chvíli k nám prišiel zvyšok partie ..., bohužiaľ ich na ostrov nevpustili, lebo sa treba nahlásiť 2 dni dopredu. Roman bol chvíľku smutný, ale perfektné kúpanie mu všetko vynahradilo.
     Pred 20:00 sme sa už vliekli v hustej premávke smerom na Budvu, tam sme odbočili do kopca smerom na Cetinje a hľadali bivak. Bola už tma, Ľubo Roman presnorili každú odbočku z hlavnej cesty a nič - všade to bolo príliš strmé a terén drsný. Ani sme sa nenazdali a došli sme až do Cetinje a furt nič. Pustili sme sa smerom na Podgoricu a tam sme v jednej odbočke rozbili tábor, keď ešte tesne predtým veľa nechýbalo a rozložili by sme si stany priamo v križovatke a všetko by istili výstražné trojuholníky. Na pokročilú dobu to boli vtipné debaty.
     Tentoraz sme všetci prespali v autách, Ivetka sa na noc presťahovala ku nám. Spať sme šli až o 0:30 - Peťka sa už obracala na druhý bočik.

     V autách sa nespalo veľmi pohodlne, všetci sme vstali dosť zavčasu. Peťka nám ráno začala kvíliť a vydržala asi 1 hodinu, lebo keď sa zobudila, nenašla pri sebe mamku (tá, tuším, bola cikať), ale iba Ivetku. Fakt vydržala hodinu plakať! Napriek skorému vstávaniu sme vyrazili až o 11-tej, vrátili sme sa späť do Cetinje, čo bolo pôvodné historické hlavné mesto krajiny.
     Zaparkovali sme v centre a prešli sme sa hlavnou ulicou pomedzi staré, architektonicky zaujímavé, ale schátralé budovy, v ktorych sú nasťahované veľvyslanectvá a došli sme až k známemu monastyru. Tam vládol terror. Pobehovali tam chlapíci, akože ochranka, a všetko zakazovali, ešte som aj musel z foťáka vymazať fotku, ktorú som stihol vnútri cvaknúť. Museli sme si dať dlhé šatky okolo bedier a potom sme museli čakať, kým nás láskavo pustia do jednej mníšskej cely a to bolo alles. Medzitým nesympatickí zakazovači neustále obťazovali aj ďalších návštevníkov, úplne nás znechutili, tak sme sa pobrali do mestečka, kde sme si kúpili pizzový obed a trošku sme sa motali uličkami.
     Potom sme vyrazili do NP Lovčen. Bál som sa tej cesty, lebo som čítal, že je veľmi úzka a exponovaná, ale opak bol pravdou - oproti traverzu Rumije to bola diaľnica. Ani premávka nebola nejaká hustá, cestou sme stretli motorkárov z Košíc (alebo boli z Prešova?) a celkom pohodlne sme sa vyviezli až pod vrchol Jezerskeho vrhu. Tam čakal zástup ľudí - mauzóleum i schodište vedúce tunelom sa práve rekonštruovali - nik nevedel, či sa nahor dostaneme a mnohí čakatelia sklamaní odchádzali preč.

Ale my sme mali Majku, ktorá nám to vybavila s makačmi, čo tam pracovali, zaplatili sme si opäť 3E za vstup a do mauzólea a na vyhliadkovú plošinu sme sa dostali. Hurá! V letnom opare do veľkej diaľky vidieť nebolo, ale pod nami sme videli okolité dedinky, celý Cetinje, Virpazar so Skadarským jazerom a na juhu Jadran.
     Keď sme sa nabažili výhľadov, zbehli sme dolu k autám a o 16:15 hod. sme vyrazili smerom na Kotor. Čakala nás krajinársky krásna, vyhliadková trasa očíslovanými serpentínami strmo nadol, s výhľadmi na Boku i more a na mestečká učupené okolo vody na úpätí strmých kopcov Lovčenu. Bolo to krásne, krásne, krásne, často sme zastavovali a fotili, iba silný opar vadil v lepších výhľadoch a splodení lepších fotiek.
     Dole v Kotore sme sa vnorili do dopravného chaosu a premýšľali, kde zložiť kosti. Bivak na strmých svahoch nepripadal do úvahy, v zastavaných častiach pobrežia nebol kúsok voľného miesta. Campy boli obsadené a nakoniec Roman našiel jeden s voľným miestom v Dolnom Stolive. Tesne predtým som čuchol auto, keď mi autobus na úzkej ceste oškrel sklopené spätné zrkadlo a vytlačil ma na betonový múrik z druhej strany - nebol som šťastný, ale mohlo byť aj horšie. Hlavne, že sme mali kde spať, lebo už to vyzeralo dosť beznádejne a keďže bolo ešte svetlo, postavili sme si pod granátovou jabloňou stan, Peťke pre radosť.

     Včera nás skoro ráno 1-hodinovým plačom zobudila Peťka, dnes pre zmenu o 6:00 hod. začal kikiríkať kohút a tiež mu hodinu trvalo, kým prestal. Noc v stane bola veľmi teplá. Ráno bolo krásne, slnečné, kochali sme sa výhľadom na záliv s loďkami a na protiľahlé kopce Boky.
     Naraňajkovali sme sa ... a hajdemo do vody - voda bola čistá a teplúčka, hladina kľudná, ako na jazere - výborne sme sa okúpali. V tábore sme si dali kávu a premýšľali nad dnešným programom - chceli sme ísť do Kotora. Potom sme sa šli opäť okúpať, keď sa nám stala nemilá vec - prišli väčšie vlnky a oblizli náš nový foťák, ktorý som nechal na brehu ... a ten to už nerozchodil. Ešteže sme mali náš starý ... Po kúpaní sme sa naobedovali, urobili sme si pohodu a pospali pri autách v tieni. Keď sme vstali, naše dievčence boli preč a my sme sa šli poprechádzať a na pivo.
     Autobus do Kotora nám ušiel pred nosom, tak sme si dali zase kávu. Ďalší autobus o 17:20 hod. nám už neušiel, asi v polovici cesty sme videli naše dievčence ísť peši. Cesta autobusom stála 1E a trvala

1/2 hoďky. Kotor je krásny, prešli sme sa prístavom, všetko sme fotili a potom sme vošli do starého mesta za hradbami. Romantickými uličkami sa motalo veľa ľudí. My sme si prezreli kostol a uličkami sme došli k západnej bráne. Kvôli času sme už nešli hore k pevnosti, iba sme sa prešli po hradbách pri meste. Túlali sme sa ďalej, Peťka naháňala všadeprítomné mačky, lízali sme zmrzku, fotili a na záver sme si dali na námestíčku echtovnú večeru pod hviezdami pri živej muzike. Krásne, budeme spomínať.      Čas samozrejme nečakal a my sme museli utekať na autobus - stihli sme ten o 21:00 hod., ale museli sme ešte prestupovať a na asi 3-tej zastávke sme počuli známe hlasy a zbadali známe tváre - naše dievčence sa našli a pristúpili do nášho autobusu. Peťka spala - mačičky a večer jej dali zabrať - z autobusu sme ju iba preniesli do stanu a spala ďalej. My, dospeláci sme si urobili 3. debatný a už aj rozlúčkový večer pri víne. Zajtra je rozlúčka, naša partia odchádza domov a dievčence pokračujú.

     Spali sme opäť v stane - spalo sa nám výborne, po raňajkách sme sa šli okúpať do Boky. Bohužiaľ, voda už bola špinavá a s bublinami ("zaprdžaná" - ako sa vyjadril náš gazda) - vraj to svinstvo vypúšťajú výletné lode, keď plávu okolo, tak sme sa iba trochu omočili pri brehu. V campe sme zaplatili gazdovi - 6E za hlavu a noc nám pripadalo veľa, takže pomsta bola naozaj sladká - makači mu obrali zo stromu figy (a to mal gazda šťastie, že granátové jablká ešte nedozreli).
     Po obede sme o 12:15 hod. vyrazili všetci na cestu - prešli sme Kotorom aj Risanom a na odbočke sme sa rozlúčili s našimi dievčatami. Ony pokračovali do Dubrovníka, no a my domov. Cesta strmo stúpala do kopca a ja som zbadal ďalej pred sebou políciu. Rýchly pohľad na bezp. pásy a svetlá ..., boli zhasnuté, tak som rozsvietil ... "Péter, za čem Ty nesvjetiš" - samozrejme nás zastavili, legitimovali a kládli blbé otázky. Po ubezpečení, že ja vždy vždy vždy a zo zásady svjetim, len som starý somár teraz zabudol, nás nechali tak a Peťka bola bohatšia o zážitok s policajtmi.

    Cez kopec sme pokračovali do Nikšiča, videli sme aj nejaký lesný požiar a zastavili sme sa pri jazerách. V Šavniku sme sa pripojili na cestu, ktorou už sme šli a o 17:20 hod. sme dorazili do Žabljaku.     Tam sme ešte natankovali lacné čiernohorské palivo a urobili nákup v supermarkete a pokračovali cestou, ktorou sme do Čiernej hory prišli.
    Na Srbskej hranici sme boli o 19:00 hod., pomaly sa stmievalo a my sme to chceli potiahnúť až k Zlatarskému jezeru a tam prespať. Bohužiaľ už bola úplná tma a hľadanie bivaku v rekreačnej oblasti nebolo až také ľahké. Pokračovali sme v ceste a nakoniec až za Kosjeričom sme našli placík v lesíku pri domčekoch.
    Bolo neskoro (23:30 hod.), mali sme toho dosť, naše auto hneď zaľahlo a chlapci si ešte stavali stan a varili.

      Vstali sme o 7:00 hod., chlapci už pobehovali naokolo. Parkovali sme v tieni stromov, takže spalo sa nám dobre. Nasledovali rýchle raňajky a neuveriteľný štart o 8:45 hod. Cez zátačkový kopec 750m sme došli do Valjeva a pokračovali "na Bělehrad". Tentoraz, keďže sme sa už orietovali podľa tabúľ a nie podľa navigácie, bol prejazd Belehradom úplne bezproblémový a na konci mesta sa navigácia "chytila".       Pri Subotici sme natankovali a urobili 1. zastávku. Najťažšie nás dnes ešte iba čakalo - o 13:15 hod. sme sa zaradili do čakajúceho radu aut na srbskej hranici a trvalo nám to cca 1 hodinu, kým sme sa zaradili do radu na maďarskej hranici. Tu sme si počkali ešte cca 1,5 hoďky a konečne o 15:45 hod. sme boli na území rodnej Únie v Maďarsku.
      Hneď za hranicou sme zastali na OMV, bolo opäť veľmi teplo a chlapci vytiahli dyňu, ktorú sme na rozlúčku komplet sežrali. My sme sa ponáhľali napred, cesta diaľnicou ubiehala dobre. Obišli sme

Budapešť a v Hatvane sme z diaľnice odbočili na Sálgotarján a slovenskú hranicu (19:30 hod.).                  Stmievalo sa, zastavili sme sa v motoreste pred Rimavskou Sobotou na večeru. Peťka v aute spinkala, ale po tých všetkých zátačkách sa v Telgárte zrazu zobudila a skôr než som stihol zastať, mala večeru na kolenách a sedačke. Preto sme domov prišli až okolo 23:10 hod., akurát keď mi prišla sms od Romana, že tiež prišli domov v poriadku. Tak, ešte aby šťastne dopadli aj dievčence, bivakujúce pravdepodobne niekde pri Dubrovníku ...
     Bola to celkom dobrá akcia. Majka povedala, že o rok sem prídeme znova a tak teda, to je pre mňa najvyššie vyznamenanie. Verím, že podobný názor zdieľajú všetci, ktorí sa zúčastnili.
Tak o rok dovidenia a Dobro došli v Montenegre!