Pred ôsmou večer sme sa stretli u Diany, ubytovali sa, vybalili proviant, buchli šampanské na Ivaninu 18-tku,

pohrali sa s JOJOm, načali metrový koláč, zavolali Slavovi, kuli pykle na víkend a leto a šli spať pred rannou túrou.

     O pol 7 zazvonil budíček a baby vyskákali z postelí bez problémov, navarili čaj, najedli sa a pred pol 8 zistili, že Peťo s Majkou sú kúsok pred RV. Keď prišli, bez zdržovania aj so skoro miestnou Ivankou sa vybrali s ostatnými dedinčanmi novou cestou na Skalisko. Ľubo s Gabi vyzdvihli pri ceste pred stanicou v RV Slava príduvšieho z KE. Podľa telefonických navigácií a hľadaných stôp nasledovali s jogurtom v ruke odíduvšiu skupinku s polhodinovým odstupom. Keďže to boli všetko makači na pohľadanie, o nejakú hodinku ich dobehli, zvítali sa a pokračovali spolu na Skalisko. Gabi nakoniec behala dopredu, aby zapísala do kroniky všetkých, ktorým to šliapalo pomalšie. Babenky pri kronike nakoniec počkali na všetkých. Na Skalisku nefúkalo, nevideli sme ani Kráľovu hoľu, ani Spišský hrad, ale z dvoch strán sa na nás valila búrka, preto sme vrchol radšej opustili a vydali sa cestou na Stadielko na gulášik a pivečko. Pred vchodom do lesa nás ovlažili prvé kvapky, po vytiahnutí nepremokavých častí oblečenia začalo pršať poriadne a hromy, blesky sa sypali na nás z každej strany. Po chodníku tiekli potoky blatistej vody a my sme do nich chtiac-nechtiac čľapkali. Mokrejší ako my ostatní bol len Peťo, ktorý nepočítal s dažďom - veď v Spišskej bolo slniečko. Slavo sa nám zatúlal kvôli vode, my sme vypli mobily kvôli bleskom, mohol nám on volať! Nakoniec trafil s dáždnikom nad hlavou ako správny turista na chatu s jedlom, ale ostatní už odišli

s dedinčanmi AVIOU dole, lebo boli veľmi mokrí a stále neprestávalo pršať. Ľubo a Gabi si vyžmýkali ponožky, vyliali vodu z topánok a počkali na Slava, kým sa naje, pomaly prestávalo aj pršať, vyrazili sme po žltej do Betliara cestou, ktorou nik z nás ešte nešiel, hoci sme tam boli už toľkokrát. Najprv sme preliezli otvorený plot, cestou videli laň a srnku, párkrát obliekli a zobliekli plášte, napokon sme odbočili zo žltej, lebo bola veľmi zarastená. Keby sme vedeli, čo nás čaká na konci cesty, boli by sme prešli tých pár mokrých metrov po značke. Zašli sme až za dedinu, mali sme ju ako na dlani a potom troma lúkami s trávou po kolená a dvoma jarkami so žihľavovými brehmi sme sa nakoniec stretli s ostatnými v parku. Na rozdiel od nás už boli suchí, niektorí aj vyspatí, ale nevideli salamandru a jašteričku. Tak. Dia si odbehla do RV s rodinou, my sme sa rozlúčili so Slavom idúvšim domov a Ľubo sa nám vrátil z RV až po 2 hodninách, lebo sa zúčastnil ankety ohľadom herpesu. No, čo všetko sa dá stihnúť za 1 deň! Vyspatý a usušený Peťo nás s Majkou opustili, uvarili sme si večeru a začali spriadať plány na večer. Potom zvíťazila papučová kultúra pri teplom krbe a nejakom Pánovi prsteňov, Gabi zaliezla snívať - s angličtinou a testami z roboty. Aj film a testy mali svoj koniec, ale spánok z očí vyprchá a čo s načatým večerom? Naháňať muchu v izbe a smiať sa až do rána...

     Koniec sveta nenastal, bola to len fáma, tak sme sa aj toto ráno pekne prebudili, najedli sa a pred obedom sme stihli s Diankou odpíliť vyschnutý konár tuje poliehavej v prednej záhradke. Za odmenu sme potom za poludňajšej horúčavy zašli do parku. Vodopád už padal, zverinec sme

oživili opicami, oskúšali pevnosť klietok a gaštanovou alejou sme sa vrátili domov. Nasledoval posledný spoločný obed a rozlúčka s Rinom, Diou a v KE aj s Ľubom.

Skalisko, Skalisko, heja, heja, heja Skalisko - máj 2012.