Konečne nastal deň preloženého odchodu, ktorý každému prišiel vhod, lebo poniektorí v piatok ešte pracovali a potrebovali sa zbaliť. Hneď ranné chápadlá časopriestorovej slučky neveštili nič dobré, preto sme v Miškolci boli až popoludní, kde

počasie nás zahnalo do kalného jazera k labutiam, kde sme zmyli zo seba prvé potoky potu. Pred Vasvárom sme zabivakovali-bivaky hľadali výlučne chlapci. Kŕdle komárov, ráno srnka, inak krásny pľacík.

     O 10. sme v Rakúsku, o 15.35 v Taliansku. Prvé pohľady na more si nenecháme ujsť a zastavujeme, aj keď máme zpoždění. Zámok Miramare vyčnieva nad more, Terst nás očakáva a hostí do 22.00.
     Bivak je nad mestom vo vysokej zradnej tráve pl-

nej kameňov - Dia chytá spodok auta, ale všetko je OK. V noci sme naďabili na krásnu metrovú pavučinu s 3cm pavúkom, tešili sme sa na ranné fotky orosenej pavučiny. V noci pršalo, pavúk si zbalil sieť a do rána odišiel.

     Rekordný čas odchodu o 8.30, zámok Miramare- sídlo mexického kráľa Maximiliána a Šarloty je otvorený aj v pondelok, ale nám stačí záhrada a pohľady na Jadranské more. Popoludní sa konečne kúpeme v mori asi 1 km od zámku, je teplé, čisté a veeeľmi vlnité. Na brehu sprcha, čo viac nám treba? Presúvame sa k Pise, Barborinmu snu.

Konečne sa ozýva aj Želwa, ktorá ide s kamoškou tiež túto trasu, ale zatiaľ sú samy. Ostávajú vo Florencii a do Pisy prídu zajtra až po 2. Ešte vždy veríme, že sa stretneme a pripoja sa k nám. Bivak je krásny, so svätojánskymi muškami, v topoľovom stromoradí, pod vlakovou traťou, pri rieke.

     Krásne ráno je ideálne na fotenie odrazov vo vode, zvláštnych kvetov, zber osušiek, počítanie prejdúvšich vlakov a pred 10. odchod do Pisy. Je krásna, nielen šikmá veža, ale aj ostatné uličky, kostolíky, budovy. Začína sa zmrákať, aj tak sa chceme okúpať pri Marina di Pisa. Kým sa dohodneme, začína pršať, BIG sa idú najesť pod

striešku a ostatní skáču do rozbúrených vĺn a dobre sa bavia. Želwa píše, že do Pisy idú až zajtra a spia v Siene. My píšeme, že sa držíme posunutého plánu a spíme pri jazere Bolsena. Presúvame sa cez Livorno. Bivak máme v haciendovej oblasti, BIG zájdu do jednej po vodu V noci nás zastihne búrka.

     Vyrážame pred 9., upravujeme plán, pridávame Volterru a S. Gimignano-pekné mestečká s hradmi, uličkami, tankujeme, nakupujeme a umývame sa na parkovisku vo WC so sprchou. Poobede vyrážame na Sienu. Trošku sa moceme v meste, ale nakoniec nám dych vyrazí obrovské námestie, kde sa každoročne konajú preteky na koňoch.

Všade je plno ľudí, fontánka s levmi chrliacimi vodu, na hlavách im sedia holuby, krása. Chlapci si zájdu aj do Duomo-miestnej katedrály, krásne bielej, my na nich čakáme a trasieme sa v zapadajúcom slnku. V meste už nič nejeme, ideme smerom na jazero Bolsena, bivakujeme pri poli. Sledujeme krásny východ Mesiaca.

     Ráno neveríme vlastným očiam-autá sú zaprášené od poľných ciest. O 9.15 vyrážame k jazeru Lago di Bolsena. Aj Želwa píše, že dnes tu dorazia a spia v kempe pri jazere. Na obed sme tam a každý má indivindi program-BIG ide na prehliadku mesta po krátkom kúpaní a vysušení, ostatní sa ešte kúpu, nasávajú atmosféru a obzerajú okoloidúcich. V mestečku je hrad, klasika,

pekné uličky. BIG sa vracia, kúpeme sa, ostatní teraz odchádzajú do mesta. Gabi umýva auto, I a B spia na brehu jazera, potom perieme a sušíme, Barby behá popri jazere. Krásny západ Slnka fotí Ivana. Dobre najedení a zabudnutí pri jazere sa vracajú až za šera. Za tmy nájdu chlapci bivak na šikmom okraji strniska, ale spí sa tam dobre.

     Odchod o 9.20 do Civity - umierajúceho mesteč-ka na pohyblivých tufoch, dá sa tam dostať len peši-alebo na motorke-po moste cez údolie-cez vojnu bol most zničený a znovu postavený. Samé mačky, pekné uličky, kvietky, obrastené domy brečtanom.
      V Bomarze sa Dia, Ivetka a Roman rozhodnú trochu báť v strašidelnom lese so skalnými príšerami zo stredoveku. BIG varia, Ľubo spí. Ideme do Bagnaia-mestečko s Villa Lante - zámočkom so záhradou a parkom s vodometmi - tých tam ale je! Na dverách domov krásne klopadlá, v záhrade a

parku aj fontány. Po 6. vyrážame na Viterbo, kde nás čaká festival , ale hlavne sírne kúpele. Nájdeme ich s pomocou domorodcov, horúca voda vyviera zo zeme, tečie na dve strany do bazénikov s vodou po krk, ak sedíš, alebo ležíš. Plno domácich sa tam vyhrieva, my zatiaľ len obzeráme.
      Na parkovisku prehodnocujeme dnešný večer - žiadne večerné mesto a festival - kúpeme sa. Až do tmy sme v bazénoch - prechádzame z .1-ho do 2.-ho.
     V noci prší.

     Ráno to vezerá na poriadne lejaky, stany sú po noci mokré, Dia a Roman ich zložia za dažďa, aby viac nenamokli. Gabi necháva sušiť, ide sa kúpať, za ňou všetci ostatní. Mraky sa naháňajú po oblohe, ale prestáva pršať, stan sa suší a aj ostatní ich vykladajú a sušia, kým robíme raňajky, umývame vlasy v sírnej vode. Ivetka a Gabi jedia moruše, Ľubo im neverí.
     Vysušení a vykúpaní vyrážame na Rím. Cestou dopĺňame zásoby jedla v LIDLi a prezrieme si Necropoli - mestečko Sutri - v tufoch vytesané hrobky. Sú popri ceste, aj na náučnom okruhu.

     Jeme lieskovce, bazu čiernu a také čudné ovocie - kôstovicu - amaretto, aj to iba Ivetka a Gabi, ostatní sa boja ochutnať.
     V Ríme sme o pol 6, ideme do mesta hľadať informácie, aby sme prezvedeli niečo o kempoch. Na stanici nám jeden starký dá lístoček s názvom kempu – Tiber a nakoniec v ňom aj za tmy končíme. Ubytujeme sa na 2 noci. Večer sa sprchujeme teplou vodou, Ľubo perie a holí sa, aby bol v Ríme zajtra najkrajší.
     Celú noc vyhráva latino hudba. Dobrú noc.

     Do Ríma sa akosi nevieme vypraviť, raňajky sú nekonečné. Ani stany netreba baliť a predsa vyrážame autobusom z kempu až o 11. s mapkami centra Blúdime po busoch, kupujeme lístky v automate po odchode busu, lebo nevieme, ako to chodí. Potom presadáme do vlaku, ktorý nás priblíži do centra. Rozdelíme sa na babskú a chlapskú skupinku – my ideme najprv do antickej časti Ríma a chlapci do Vatikánu. Dohodneme si čas a miesto stretnutia – o 9. pri Fontáne di Trevi. Snáď sa stretneme konečne aj so Želwou.
     Baby sa vezú metrom, kupujú si celodenný lístok metrebus za 4 éčka, metrom sa presúvajú najprv k pyramíde, potom ku Koloseu. Barby ide dnu, lebo má vstup zdarma - vystojíme si skoro hodinový rad - a fotí vnútro Kolosea. My sa túlame po okolí a čakáme na Barby a jej fotky. Potom sa prejdeme centrom s ďalšími rímskymi pamiatkami, antické stĺpy a kúsky stien budov, kamene, sochy sú tu na každom kroku. Fascinujúca je novodobá budova pamätníka Viktora Emanuela II., ktorá symbolizuje znovuzjednotenie Talianska. Policajti pískajú na každého, kto si sadá na schody, alebo inde. V pamätníku je aj múzeum, prejdeme si ho a strtávame sa na autobusovej zastávke, aby sme konečne pocestovali po povrchu a čo-to videli z busu. Lenže to nie je také jednoduché vyznať sa v ich cestovných poriadkoch. Navyše je nedeľa a to veľa busov ani nechodí. Nakoniec čakáme vyše pol hodiny tam, kde sú ľudia - určite niečo pôjde. Autobus zastavuje len na znamenie - na vstup aj na výstup. Ale ak nevieme, ako sa volá zastávka, je to problém.

     Po ceste odkukávame od miestnych. Ivetka je veľmi komunikatívna, vďaka nej sa rozprávame aj s Ruskou, ktorá tu žije už vyše 15 rokov, tá nám radí. Presúvame sa k stanici metra a tu sa už nestratíme. Ideme do Vatikánu, slnko zapadá, ťažko sa fotí. Dnu nejdeme, lebo sa už nedá, len sa najeme a odchádzame k anjelskemu hradu a dvom krásnym mostom so sochami. Vozíme sa dopravou, už nám to ide. Metro je istota, vybehneme, pozrieme, pofotíme, vlezieme do metra a pokračujeme v ceste na miesto stretnutia s chlapcami.
    Po 9. sa tam aj stretávame a prichádzame v momente, keď pred zrakmi všetkých ľudí na námestí pri fontáne jeden Talian požiada o ruku Talianku. Všetci im tlieskajú a bavia sa. Barby a Iva hádžu mince do fontány, aby sa tu ešte raz vrátili. Je už tma, fontána je úžasná a je pri nej mnoho ľudí počas celého dňa. Želwa nepríde, v tomto čase sa ubytovávajú v kempe, ale inom, ako my. A tu Dia už vyhlásila, že viac jej písať nebude, tak aj bolo. Už neveríme, že sa stretneme. Po pár spoločných minútach odchádzame zase v babskej zostave na Pantheón, úžasnú asi 250 m-vú Piazza Navona s viacerými fontánami, stĺpom, samými umelcami-maliarmi, karikaturistami, predavačmi všakovakých svietiacich blbostí, ktoré potešia hlavne deti. Potom už len cestujeme busom, metrom a pred polnocou sa približujeme ku kempu. Už len posledný autobus, ktorý ide po polnoci a nám už neplatí celodenný lístok - len do polnoci - ideme na čišrno, bus trasie a ide ako diabol. Potom už len 20 min peši a sme v kempe.
     Chlapci prichádzajú po pol 3 a my už spíme.

     Vstávame rôzne, ale musíme zaplatiť do 11. Zase sú nekonečné raňajky a výmena zážitkov zo včerajšieho Ríma. Dia a Barby sa idú kúpať do bazéna s celkom príjemnou vodou, potom aj Gabi, naposledy sa sprchujeme, umývame vlasy, perieme a balíme. Najlepšie to stíha Diana a veľmi sa na ostatných hnevá, že platiť išla sama.
     Odchádzame po 11.h, ideme Ľuba vysadiť pred Koloseum, lebo v ňom včera nebol. My sa presúvame na Španielske námestie a dáme si tu stretnutie s Ľubom o 3. Na Španielkych schodoch, mieste stretnutí mladých ľudí, je rušno, všetci tu debatujú, sedia, bavia sa. My baby sa ideme ešte pozrieť na Fontádu di Trevi aj za dňa, je úchvatná. Kupujeme darčeky – kalendáre na budúci rok s

krásnymi fotkami Ríma. Ľubo aj keď Koloseum si prezrie len zvonka, mešká hodinu. Gabi sa snaží striasť pomaranče zo stromov na ulici, ale nedarí sa jej. Ostáva hladná a nahnevaná, že musí čakať.
     Potom sa už lúčime s Rímom. Prejazd mestom je dlhý, ale spoznávame miesta, ktoré sme stihli vidieť. Ostrov Isola Tiberina je krajší ako na mape. Frascatti je mestečko, odkiaľ je dobre vidieť Rím, ak je dobre vidieť. Kde sa pozrieš, všade Rím - vľavo aj vpravo. Zase pekné uličky, trh, kostolíky, park, fontána a hlavne Carrefour - konečne tankujeme zásoby.
   Do Velletri už nejdeme, bivak máme zase neskoro vo vinici s chrápajúcimi sovami, brešúcimi psami a citrónovníkmi.

     Ráno sovy chrápu znovu, ale už sa nebojíme, lebo už vidíme, že sa nemáme čoho báť. Hrozno je kyslé a Ivetka si prezrie cez okno dom, pri ktorom sme spali - je tam zachovalé zariadenie, ale sovy a iní demolatéri už urobili svoje.
     Odchádzame o 9.40, čaká nás Velletri so 40-metrovou vežou na námestíčku. Potom dopĺňame zásoby v Latine a Roman kdesi v týchto miestach sa ťukne s miestnym Talianom, ktorý od neho za neviditeľné škrabance na prednej strane svojho 3-mesačného auta - pre nás bez okuliarov – chce za každú cenu hotovosť. Roman sa nedá, diplomaticky mu vysvetľuje, že skoro nič tam nemá a dáva mu číslo poistky, nech si hotovosť vymôže od našej poisťovne sám. Zastavuje sa pri nás aj policajt, ale nejaví enormný záujem o riešenie nehody, ktorá vlastne nehodou ani nie je.
    Je horúco a chce to schladenie v mori, trochu chladnejšom, ako vzduch. Nájdeme krásne miestečko pri ceste, kde zaparkujeme a po pár metroch sme na pláži. Sme v národnom parku, vdíme na Monte Circeo, kam ideme zajtra. Vlnky nám prajú, poskáčeme si, aj si popláveme a hlavne zbierame mušle s dierkami, biele kamene a piesok

do fľašky do vitrínky, aby bol aj rukolapný dôkaz o tom, aký piesok tam je. Zastavíme sa na neskorý obed pri paradajkovom poli, o zeleninovú prílohu tým pádom je postarané. My s tým problém nemáme, len chlapci sa púšťajú do Ivetky, že vodu káže a víno pije. Ivetka je ochotná vymeniť slovenskú paradajku za taliansku, ale Ľubo je proti a nenechá ju tam.
   Oproti poľu poskakujú nezbedné šteniatka za deravým plotom. Akonáhle nájdu dieru, vyjdú von a skáču na nás, potom na cestu a my ich chytáme a znovu dávame za plot, aby prežili. Gabi s Ľubom plátajú diery v plote, aby znovu nevyšli na cestu za nami. Pri zháňaní pitnej vody sa vraciame do Sabáudie, zistíme, že je tu pekný parčík na bivak, so skautmi so stanmi, kde sa aj my stratíme. Je to kanoistický tábor, ale hlavne, že je tu voda pri parkovisku a Barby má dnes aj tak narodeniny, takže ideme chystať oslavu.
    Uvaríme puding, Ivetka upraví melón kúpený z auta na parkovisku, večeriame a oslavujeme. Spíme pod eukalyptovými stromami. Toto miesto má len jedno mínus - smrdí tu odvodňovací kanál, ktorý existoval už v antike a slúžil ako prístav.

     Odchádzame o 9.45 za krásneho počasia do San Felice Circeo. Konečne túra! Všetci sa tešíme a vychádzame na parkovisko, odkiaľ ideme na 2,5-h túru na Picco di Circe. Znovu sa prirodzene rozdelíme na babinec a chlapcov, sme totiž rýchlejšie.
     Stretávame sa po neplánovanej odbočke, lebo v značení majú Taliani ešte rezervy. Po nájdení správnej cesty nechávame chlapcom skautskú šípku a tipujeme, kto si ju všimne skôr - Roman alebo Ľubo. Najprv ideme lesom, potom konečne ideme po skalnatom hrebeni a cieľ je ešte ďaleko. Cestou sa predbiehame navzájom s dvoma pármi Talianov skoro v našom veku. Počasie sa začína     

meniť, obliekame sa a vyťahujeme aj pršiplášť, či nepremokavé vetrovky. Slabo prší, sadá hmla a dávame si pozor, aby sme sa nešmykli. Chlapcov vidíme v diaľke a zamávame si. Na vrchol už ideme všetci spolu a tam sa rozhodneme, že späť ideme naokolo. Zostup je drastický, šmýka sa, ale zvládneme to. Ešteže máme mapu odfotenú a kontrolujeme našu pozíciu. Barby niečo uštipne, potom aj Romana, Ivana sa od nás odpojí a my ju hľadáme. Na parkovisku si to od nás zlízne a okolo 18.h ideme si pozrieť ešte Torre Cervia, maják.
     Bivak hľadajú chlapci až do tmy, obľubu majú v točení sa doľava. Nakoniec spíme pri poli.

     Odchádzame pred 10.h s vyschnutými stanmi, natankujeme a ideme do Terraciny, kde je katedrála San Cesareo z 12. storočia, kam sa Dia a Ľubo idú pozrieť. Roman a Ivetka ostávajú nasávať atmosféru dole v pobrežnom meste a Gabi s dievčatami fotia zhora celé mesto, jedia mrkvy a čítajú.
     Cestou ďalej však Diana zisťuje, že včerajšie ľavotočivé zákruty nám dali zabrať a hrkoce ľavé predné koleso. V Capui najprv vybavíme SMSky s Maťom, takisto telefonát a potom nájdeme značkový servis Diana, kde nám vyčistia brzdové obloženia predných kolies, aby sme došli domov.
     Aj keď nás počuje celé mesto, zastavujeme sa v

Capui pri druhom najväščom amfiteátri v Taliansku, postavený za čias Augusta v 1. storočí. Pravdaže, pre pokročilý čas, prehliadka prebehla iba zvonka.
     Za šera hľadáme bivak, my s našou hrkálkou sa šetríme, hľadá iba jedno auto. Po hodine čakania na Romanovcov sa snažíme nadviazať vysielačkový kontakt, potom prezváňaním a nakoniec trafíme k zapadnutému autu na kraji rozbahneného poľa. Prvýkrát sa vytiahnu sami, druhýkrát pomáhame najprv s autom, potom rozumom, silou a Dianiným autom.
    Po úspešnej operácii nájdeme bivak na 24h pumpe, kde je malá premávka, sme krytí kontajnerom a spíme pod píniami.

     Budíček je po 7., odchod o 9. s bábovkou v žalúdku, presúvame sa do Pompejí. Vyše 4 hodiny sa túlame uličkami a domami vykopaného mesta zasypaného v r. 79 výbuchom sopky Vezuv. Kým potom čakáme na chlapcov a Ivetku, kŕmime sa my a aj psíka huskyho, ktorý je tiež hladný a je vďačný aj za nemastný - neslaný taliansky chlieb s príchuťou surových párkov a syra.
     Potom naberáme smer Vezuv. Je pokročilá hodina, na Vezuv sa ide serpentínami a od nich našu hrkálku ušetríme. Stojíme na dolnom pakrovisku, odkiaľ je ešte k hlavnému parkingu veľmi ďaleko. Preto iba druhé auto s posádkou ide

na prieskum. Keďže sa Roman po nás nevracia ani po hodine, zatvárame auto a ideme peši hore netušiac, ako je to ďaleko. Cestou sa po nás vracia Roman , ale kým aj my s ním vyjdeme ešte 15-min serpentínami pod sopku, už nás hore na Vezuv nepustia, lebo zatvárajú. Sme nešťastní a po výmene názorov sa rozhodneme, že tam ideme hneď ráno na 9. a potom už ideme domov. Ivetka a Ľubo si vybavia dovolenku na pondelok, lebo určite nestihnú prísť dovtedy do práce.
   Bivak máme oproti dolnému parkovisku pod píniami v NP.

     Budíček je neskoro na to, že o 9. chceme byť už hore. Počasie je krásne. Gabi a Ivana krátko po 9. opúšťajú parking a idú stopovať smerom na Vezuv, aby sa ostatní naraz zmestili do auta a nemusel Roman chodiť dvakrát. Majú šťastie, skoro im zastane dvojica chlapov, zhodou okolností dvaja zo sprievodcov na Vezuve, hovoriaci viacerými jazykmi, ale my využijeme len angličtinu. Dozvedáme sa o kamennej rieke pod sopkou, ktorá je pozostatkom z poslednej erupcie v 1944-tom roku, aj o iných zaujímavostiach. Hneď sa vyberú na výstup na Vezuv, nečakajú na ostatok partie, ktovie, čo teraz raňajkujú, ...
     Výhľady sú krásne, aj do krátera sopky, len sa to zle fotí, časť je v slnku, časť v tieni. Popozeráme kiosky so suvenírmi, napíšeme perom na tabuľu, že sme tu boli, nazbierame pár lávových kameňov a pri zostupe sa stretneme so zvyškom partie. Naspäť idú zase dve stopom, zastane autobus, úplne prázdny, vodič vie len taliansky, ale aj tak nás vyloží tam, kde chceme. Cestou trúbi, keď ide do zákrut a Gabi s Ivanou neveria, že sa takým busom dajú

vybrať zákruty bez škrabancov. Cestou si vodič aj telefonuje, stíha všetko.
    Ostatní prídu dole asi po hodine, cestou sa bavia s Čechmi a ktovie, s kým ešte. Všetci poznáme Romana a Ivetku, no nie? Iva zatiaľ číta a Gabi odnáša smetie pozbierané na parkovisku večer predtým do blízkeho kontajnera. Jeden motorkár sa zastaví pri Gabi a keď zistí, čo robí, ospravedlňuje sa za všetkých Talianov, ktorí robia neporiadok.. Ten je tam naozaj hrozný. Plastové fľaše, sklenené, vidličky, papiere, iný odpad...
  O 14.h odchádzame do Neapola, ktorý si len prejdeme, aj to trvá vyše hodiny. Ten neporiadok, čo bol tam, sa nedá ani opísať, ani odfotiť. Nedávno tam štrajkovali smetiari, ale či je to len pozostatok, štrajku, to vedia len miestni. Dia mala v pláne aj Casertu s krásnymi umelými vodopádmi v barokovom parku a palác s 1200 izbami, ale nestíhame, takže si ho len z diaľky pozrieme a ťaháme domov. Hrkálka ide tichšie, alebo sme si už zvykli? Brzdiť brzdí, tak Dia to ťahá aj nad 100 po diaľniciach. Bivakujeme na mätovej lúke.

     Budíček je zase skoro, ale vyrážame neskoro. Je teplo, preto sa zastavíme okúpať za Rimini. Iba BIG sa kúpu, ostatní majú siestu - jedia a ležia. Dia je

nešťastná, lebo na poslednej pumpe nechala krytku na plyn. V noci nájdu chlapci bivak na kraji mestečka v Alpách, stále ešte v Taliansku.

     Po rannom rituáli nazbierame miestne jabĺčka a hľadáme pumpu na plyn. Po hodine sa nám to podarí, lebo už po ceste iná nebude, prechádzame Rakúsko - Gabi vyrobí novú diaľničnú nálepku zo

starej, v Maďarsku kupujú matricu všetci a na jednom odpočívadle sa dve autá rozdelia, posádky sa rozlúčia v dobrej a priateľskej nálade a v noci si SMS-kami dajú vedieť, že došli domov v poriadku.