Peťove polstoročie bude síce až o týždeň, no prví gratulanti sa zbehli už dnes. Chlapec spod Tatier v kraťaskoch a sandálkach (čítaj: Peťo) privítal vo svojom skromnom príbytku (rozumej: budúcom penzióne) najprv Jara, Renku a Zuzku 2, asi polhodinku po nich dorazili Kočišky s Ľubom a pri voňavom práve sa variacom gulášiku sme zanedbateľné dve hodinky čakali na Romana a jeho posádku : Dianku a Želvu.
     Medzitým sme stihli poobdivovať Peťku, pospomínať všetkých neprítomných (vrátane tých, čo sa hlasovania zdržali) a ochutnať Majkine výborné koláčiky. Po Romanovom príchode a následnej tajnej autogramiáde (Peťove blahoželanie bolo predsa treba aj podpísať) sme zasadli ku Majkinej prvotine – gulášu. Napriek Majkiným obavám bol guláš výborný a zmizol rýchlejšie ako lachtan zo ZOO.
     Po guláši sa vymetači hypermarketov vybrali na nákupy, Renka s Jarom a oslávenec Peťo robili au-pair Peťulke a Majka so Zuzkou klábosili v kuchyni pri úmyvání riadu.
     Majka nám uvarila kávu, na koláčiky sme dostali ešte bonus – šľahačkový kvietok a čakali sme na referentov nákupu. Jediný Peťo kávu nedostal a chudák si dlho myslel, že je to preto, že si neumyl nohy. Volali sme Romanovi, že Peťo už funguje na kofeínový dlh, súrne potrebuje svoju šálku kávy a kedy teda konečne prídu, lebo káva by bola , ale šálka chýba (a to je u secího stroje dost podstatná závada, ne? - milovníci filmu Marečku podejte mi pero iste vedia o čom hovorím)...
     Roman povedal (dovolím si citovať): „No to vieš Zuzka, pusť ženy nakupovať ... ale prídeme za 12 minút.“ Fakt alebo fikcia? To sa dozviete ... práve teraz ...

Takže: Keď Roman (opakujem: Roman) povie 12 minút, to je už samo o sebe fikcia, takže teraz fakty : Gabika s deťmi prišli po 30 minútach, Dia, Želwa a Roman po štyridsiatich a Ľubo ešte o pár minút neskôr. No to vieš Roman, pusť ženy (??? ) nakupovať ... Peťo už javil značné abstinenčné príznaky a tak sme rýchlo išli blahoželať, aby sa tej kávy konečne dočkal - myslím, že prvým zo série darčekov – magickým hrnčekom s fotkou JVS bol nadšený rovnako ako okolostojaci gratulanti. A keď nás bude mať plné zuby (zajtra?) prejde z klasickej kávy na ľadovú. Po absolvovaní gratulácií, ktorým dominoval Romanov vyčerpávajúci prejav, ktorý obsahoval prívlastky, o ktorých sa mnohým z nás ani nesnívalo (takže Roman si makač, neuveriteľný, úžasný, perfektný – dačo nenormálne) Peťo zapózoval fotografom s tortou od svojej krásnej polovičky a popozeral darčeky. Na fotkách to asi nebude vidno, ale nohy už mal umyté (v prípade potreby – som svedok).
     Nasledovala siesta, kočíkovanie Peťky a grilovačka. V úlohe hlavného grilovača sa predstavil Jaro so svojou šikovnou asistentkou Renkou, s vegetariánskou časťou pomáhali najmä Gabika a Majka, pri likvidácii klobás ochotne pomáhali všetci. O Peťku sa v tom čase príkladne staral jej skvelý veľký brat - aj ja chcem takého! (v prípade záujmu obratom vymením za jedného zo svojich).
     Večer nasledoval debatný krúžok pri Fernete, Majkinej Sangrii a podobnych destilátoch typu: Budiš božská ... Ústrednou témou bolo "Tak čo zajtra? - my ideme kupovať autosedačku“. Asi hodinku po polnoci sa debatný krúžok rozpustil a zaliezol do svojich spacákov. Dobrú noc!

     Naša hlavná spisovateľka Zuzka2 odišla domov a tým pádom sme ostali bez dokumentatoristky, takže nasledujúce riadky budú viac než strohé (písané po viac ako polroku od akcie, však Slavo).
     Takže - ráno (no, ráno ...) sme vstali. Zuzka2 sa pobrala domov za deťúrencami a Slavom. Makačská skupina (Gabika s Ivankou a Barbinou, Di, Želwa a Ľubo s Romanom) sa pobrali do Žiarskej doliny pozrieť si 100-ročnú lavínu. Vyrazili pred obedom a prišli večer plní viac či menej emotívnych zážitkov.

     My s Majkou sme predsa len išli pred obedom kúpiť Peťke tú autosedačku, dieťa rastie a do vajíčka sa už veľmi nezmestí. No a poobede sme sa takto my traja a s Renkou a Jarom pobrali poprechádzať na Štrbské Pleso. Peťka spala v kočíku a my sme sa kochali.
     Večer sme sa všetci stretli v domčeku, čo sme robili celý večer si nepamätám - určite sme popíjali a odprezentovali dnešné zážitky na televíznom prijímači a šli sme spať.

     Dnes sme si dohodli spoločný výlet na Popradské Pleso. Okolo 10.30 sme boli na parkovisku. Za zmienku možno stojí, že včera som na požiadanie dostal regionálnu zľavu 50% za parkovanie (mám EČ: PP), no a dnes som ju nedostal, ale na počudovanie ju dostal Roman (s EČ: KE!!!). No keď toto má logiku ...
     No ale nič ..., my sme si rozprávajúc sa šliapali chodníčkom na Trigant a ďalej sme pokračovali zimným chodníkom až na Popradské Pleso. Okolité kopce boli

zasnežené i po plese ešte plávali kryhy, ale zima nám nebola a takmer sme sa opaľovali. Trošku sme sa najedli a napili, niektorí sa tuším posilnili i polievkou v reštaurácii, no a potom už nezostávalo nič iné, ako zostúpiť do civilizácie. Šli sme po asfaltke dole a potom hore, stretnúc koníka ťahajúceho vozík, až na Štrbské Pleso.
     Na záver dňa sme sa už iba vrátili do domčeka, zbalili sme sa a hajdemo domov.
     A tešime sa na oslavu ďalšieho päťdesiatnika ...