Vybrali sme sa za a pred desiatkami ďalších turistov na Lajošku z Jahodnej. Prví boli Homulkovci, ktorí mali náskok skoro celý kopec Jahodná a nebolo vôbec ľahké ich dobehnúť. Po občerstvení na kopci po strmom výstupe sme sa pustili do stíhacích pretekov. Až na Pišiverke sme si spolu vypili - čaj, dali krowky a šli na Lajošku. Chatár bol sused Delinovcov, podarilo sa nám obsadiť lukratívny stôl blízko výdajne nápojov, jedla, okienku na použitý riad a pri WC. Každý si dal, čo chcel - zásoby, chalupársky čaj, varené víno, pivo, kávu a šli sme von na vzduch, ktorý bol slnkom zaliaty a dostatočne teplý na prvú dekádu novembra. Prehodili sme pár viet so známymi, ktorých sme tam postretávali, niekto aj pár minút a späť sme sa vybrali po inej ceste, ktorú poznal Slavo. Bola dlhšia, ale iná, širšia, bukovejšia a menej frekventovaná. Malý Ľubko šiel

statočne, nechcel sa dať nosiť. Nasadol na pesničku Ide, ide, vláčik a už to fičalo.
     Mysleli sme aj na naše pakobylky a cestou sme im nazbierali černicové listy, my sme jedli bukvice, černice a so sušenou trávou sme prišli k autám, kde sme sa rozlúčili a zhodnotili výlet ako vydarenú JVS-masovku. Diana ako vodička mala zaistenú obedovečeru u Kočišiek - fazuľa leveš-polievka a vyprážaný syr s hranolkami. Čo jedli ostatní, to neviem, ale u Delinovcov jedli len úchytkom pred zápasom basketbalových majsteriek Maxima Broker s Cassoviou, ktoré prehrali po 45-tich zápasoch a zlej hre. Hneď za tým hrali naši chlapci, ale tiež prehrali a pekný deň bol za nami. Ľubko po dlhej prechádzke určite dobre spinkal a my vlastne tiež.