O desiatej sme zavolali Vierke, že sme na ceste k nej. O hodinu sme boli v kedysi bielej dedinke, dnes je ich tam už len tretina a ostatní sú tmavší, ale nie sú to černosi. Pozreli sme si záhradu, zverinec, podebatili s rodičmi, potom sme šli po Ivetku, tam sme tiež s rodičmi prehodili pár teplých slov a po 12. sme už čakali na hraniciach. Áut bolo pred nami asi desať, ale veľmi sme sa nehýbali.
     Dievčatá mali čas na cvičenie v prírode a tlačenie áut s vypnutým motorom. Kvôli zbytočnej byrokracii sme sa tam zdržali necelé dve hodiny a Vivat Ukrajina!

     Blízky Užhorod nás prekvapil dobrotou ľudí, i keď sme ostali strážiť autá. Každý bol ochotný pomôcť, vysvetliť, ... Prešli sme sa po uzavretom hrade – po dohode so strážnikom – aj po pešej zóne až k širokému Uhu. Bivak sme našli nad Užhorodom v lese ešte za svetla!, Ivka s Vierkou si postavili prvýkrát požičaný stan od Kočišovcov made in France, pomohli im Ivana s Barby.
      Večer sme len tak jedli marhule a kuli pykle na ďalšie dni.

     Mukačevo otvorilo náruč pred obedom. Do centra sme sa dostali bez problémov, v infocentre sme si pozreli mapky a rozišli sa na 3 skupinky. Každá si iným tempom prezerala mesto a obchody zvonka i zvnútra. Nakoniec sme skončili v obrovskej tržnici, kde bolo vecí od výmyslu sveta, najmä potraviny, zelenina, ovocie, lebo také špecializované obchody v meste ani neboli. Najlepšie boli vypelíchané kurčatá s drobkami strčenými v prázdnej brušnej dutine, mäkké vajíčka v igelite, hora červenej papriky na váhu, prasačie hlavy, keksíky a cukríky na váhu...
     Po stretávke sme sa vybrali na zámok Polanok, ktorý sa týči nad mestom na menšom kopci. Prehliadali sme ho asi dve hodiny, je tam viac sôch, málo nábytku, ale aj mo-

derné lyže, tehly, krytina, dezerty, ktoré sa v meste vyrábajú.
     Pred 6. sme sa začali presúvať do Solotviny, kde nás pred západom slnka odchytili miestne poskytovačky ubytovania a peknými rečičkami obalamutili skoro všetkých až tak, že sme sa na to super lacné ubytko boli pozrieť. Sprcha bola na dvore - len biely umelý sud so studenou vodou, v izbách manželské postele, ale čisté na 1. pohľad. Nakoniec sme sa rozhodli ísť do lacnejšieho kempu.
     O desiatej večer sme si urobili len najnutnejšie veci, nejaké malé jedlo a šlo sa debatiť, poniektorí spať. Dole pod naším kempom zúrila ukrajinská diskotéka až do polnoci.

     Ráno Gabi vstala najskôr a prebrúsila okolie za svetla. Boli sme blízko soľného jazera, kvôli ktorému sme tam prišli. Za horúčavy sme sa vrhli do dosť teplej slanej vody, v ktorej by sa ani opilec nedokázal utopiť, bola dosť hustá. Miestni sa natierali liečivým bahnom, tak sme to odkukali a skúsili to tiež. Bolo to super, najmä keď to uschlo na koži. Ani vlastné matere by nás nepoznali.
    Popoludní sme si zašli pozrieť aj iné slané jazerá a odskúšali aj tie. Nechcelo sa ani vyliezť z vody. Tesne pred odchodom z kempu nás zverboval miestny odchytávač turistov na prehliadku soľnej bane, ktorá zvonka vyzerala ako nefunkčná, večer tam robili prehliadky v častiach, kde bolo sanatórium, kde sa neťažilo. Chodili sme tam po soli bosí, viezli sa výťahom do

300m hĺbky, prezreli si kaplnku a iné miestnosti. Bolo tam aj dosť Čechov.
    Na záver dňa sme sa presúvali ku Koločave. Cestou sme nabrali vodu u ľudí, ktorí mali predkov z Trenčína, dali nám aj 3 litre čerstvo nadojeného mlieka, vymenili sme ich za dve pivá, hladkali sme dve šteniatka, chlapec nás aj odviedol na miesto bivaku – pri prameni minerálky. V noci sa prepína voda a tečie do obrovských cisterien, nie vonku. Až okolo 9. ráno prišiel chlapík na bicykli a znovu vodu prepol tak, aby tiekla vonku. Raz za čas potom chodia po tú vodu v cisternách, odvážajú do fabriky a plnia do fliaš. Vierka s Ivou začali krásne spievať a Roman sa pridal tiež.

     Do Koločavy sme sa presunuli predobedom. Cestou vzal Ľubo stopára v dedine, kde sme si dopĺňali pečivo a iné. Starší ujko tu nebol asi 30 rokov a ani to tu už nespoznával. Cesty boli veľmi zlé, lebo v údolí rieky Terebľa sa valí na jar veľa vody a ničí asfalt.
     V Koločave sme nemali šťastie, lebo pani Natálie nebola v dedine a nedostali sme sa do múzea Ivana Olbrachta, ktoré ona založila v škole, kde učí, na prvýkrát. Zašli sme preto do Četníckej hospody v dedine po nejaké info o pani Natálii. Miestny makač nám po hodine vybavil vstup do múzea, lebo Natálie sa nevracala. Porozprával nám o Natálii, o Nikolovi Šuhajovi, ale najmä o tom, prečo je na Ukrajine taký bodrel, všade plastové fľaše, odpad rôzneho druhu. A vraj za všetko môže škola... U nich nikto netriedi

odpad, ani ho nezbiera, preto keď ide veľká voda, hádžu ich do rieky, ktorá to odnesie do Tisy do Maďarska.
    Rozlúčili sme sa aj s Čechmi, zaplatili pár korún vstupné do národného parku, prezreli sme si múzeum pltníctva, vyheganí z tej krkolomnej zlej cesty sme sa prešli popri perle Zakarpatia – morskom oku – plese. Práve tam bola svadba, ženích a nevesta nastúpili na plť aj s pár svadobčanmi, prešli sa na blízky ostrovček a preplavili sa späť. My sme si obišli pliesko, sfotili si medveďa za 5 peňazí, Roman si dofúkal koleso a cestou sme zabivakovali v NP pri ceste, kde ledva prešlo pár áut do rána. Spravili sme si ohník, otvorili konečne melón a najedli sa.

     Ráno bolo krásne, pri stane zurčala voda a blízko aj vodopády. Dojedli sme melón, po 8. ráno prišiel miestny vyberač daní: Dobré ráno. Som pracovník NP a prišiel som vybrať ... peňazí za stan. Odľahlo nám, lebo sme mysleli, že bude pokuta za stanovanie v NP.
     Nakŕmili sme kravičky šupkami z uhoriek, melóna, sama si ešte našla aj alobal a iné odpadky, skontrolovala otvorené autá, oslintala, ovoňala a po ich odchode sme sa pripravili na túru na cherbet Piškoňa. Turistické chod-níky so značením sú tu len hudbou budúcnosti, podľa knižky sme sa vybrali po traktorovej ceste. Autá sme nechali pri píle, miestni strážnik nám ich strážil.
     Vyšliapali sme asi 1 výškový kilometer na 1700m, cestou sa začalo mračiť. Hore na hrebeni bola super vidi-

teľnosť na obe strany, porast bol iba taký nízky, mäkký. Začalo sa blýskať a my sme ešte neprešli celý hrebeň. Oželeli sme posledný vrchol, radšej sme zbehli z hrebeňa a tesne pred lejakom sme sa schovali pod prístrešok, ktorý sme si vyhliadli cestou hore. Po pive, keksíkoch, ovocí a fotení sme sa za slabého dažďa vybrali dole. Počasie sa zlepšilo, uschli na nás aj vetrovky a pršiplášte, tak sme si urobili odbočku k prírodnému jazierku s komármi a čučoriedkami.
     Dole bolo všetko OK a Ľubo zistil, že auto nemusíme ani zamknúť, takí sú tu dobrí ľudia. Strážnika odmenil Roman pivom. Za Sinevirom cestou do Mižgirije sme zabivakovali pri prameni s prístreškom. Urobili sme si ohník, večeru, Ivetka s Vierkou varili kukuričnú kašu a ostalo aj na ráno.

     Ráno nás zobudil najprv pred 6 neohľaduplný Ukrajinec, na plné pecky pustil rádio v aute, ale o niekoľko minút odišiel. Potom o pol 7 Roman debatil s iným miestnym „všadebolom“ a „všetkovidelom“ tak hlasno, že zobudil viacerých. Na novom bicykli mal kosu, ale radšej pracoval jazykom a to tak presvedčivo, že sme mu skoro všetko uverili. Mapu ale videl asi po prvýkrát.
     Pri našom balení vecí pred odchodom sa dovalila lada s 11 ľuďmi – 4 sedeli vpredu a 7 vzadu. Napili sa pri prameni, natiahli a vyrovnali sa a šli ďalej. Tak potom my

ôsmi sme nasadli do troch áut a odjechali. V Mižgiriji sme minuli posledné peniaze, nechali sme len na benzín, nabrali sme ho pred hranicami po super cestovaní po super ceste vedúcej až do Kyjeva.
     Náš colník pri pohľade na náš kufor zvolal: „ježišmária!“, ale nerobil nám prehliadku. Po poldruha hodine strávenej na hraniciach sme sa rozlúčili a Kočišovci šli domov ako prví. Chlapci poodnášali dievky domov.