Päť (slovom: PÄŤ) rokov prešlo a my sme sa opäť vy-(ba)brali na ďalekú cestu do zamilovaného France. Čakalo nás vééľa kilometrov, ale čakalo na nás i veľa netušených a (použíjúc Romanovu rétoriku) dychberúcich zážitkov. Tak sme si aspoň mysleli a nádejali sa ...

     Štart na akciu bol veľmi individuálny. Bátovci štartovali ráno z BA, Kočišovci ráno z KE cez Pešť, iba naša parta (posádky 3 a 4) sme do poslednej chvíle nevedeli, koľkí ideme a na akých autách. Svoje urobila i Romanova "never ending baggage story", takže, keď sa mi podarilo vybaviť služobnú C3, stretli sme sa všetci v Poprade "v pohode" o 10.30h. a po čiastočnom presťahovaní Di do C3 sme "v pohode" o 11.00h. vyrazili.
     Kto si myslel, že šliapneme na plyn a budeme sa snažiť dostihnúť našich kamarátov, ktorí boli už niekde v Austrii, resp. Deutschlande, je naivný blbec (zase to vyšlo na mňa). Pohodááá ... Niečo vyše hodinky sme postáli v Martine kvôli Dianiným kšeftíkom, na Zelenči sme sa zastavili na neskorý a pokročilý obed a do Bratislavy sme došli okolo 16,15h. Vodááá, vodááá ... začali vykrikovať niektorí nezodpovední jedinci do vysielačky. Moje nervy, OK, je teplo, dóóbre - ideme sa kúpať.

     Kým sme sa okúpali, prešli Bratislavou, natankovali stále drahší benzín a plyn a došli na hranicu, bolo 17,30h. Naši kamaráti nám cez SMS hlásili svoje pozície niekde pred hranicami pri Passau a my furt na rodnej postati. No čo, hlavne že "pohoda". Ešte za vidna sme prešli Viedňou, nasledovala nuda 130 až 150-kou po diaľnici do Passau. Cestou sme sledovali zachovalú rakúsku prírodu, hlavne tie nové "vrtuľníky", čo vyrástli pri ceste ako tie huby ...
     Prešli sme okolo Passau, stmieva sa a my sa radíme, čo s načatým večerom, alias kde budeme spať. Ivetka volá 2x dobrému kámošovi Danielovi. Ten je "fakt dobrý" lebo nás pozýva k sebe domov a nadiktoval Ivetke, ako sa k nemu dostaneme. Je už dávno tma, keď odbočujeme pred Regensburgom z diaľnice a s nemalými "traublingami", keď sme si museli do auta zobrať miestneho sprievodcu rusko-kazašského pôvodu (neustále hovoril links, aj keď chcel odbočiť doprava), aby sme v Neutraublingu trafili na ČS Aral, kam pre nás Daniel prišiel.
     Vidno, že je slovák - zoberie si pred polnocou domov cudzích ľudí, predstaví manželke, pohostí, pokecá s nimi do 1,30h. a nechá prespať. Zlatý človek, ušetril nám veľký "traubling" s prenocovaním.

     Vstali sme okolo 8.30h. a dohodli sme sa, že vyrazíme čím skôr, pretože meškáme. Už sme boli zbalení pri dverách, ale Daniel nás nemienil prepustiť iba tak. Najprv, Elizabeth vraj už pripravila raňajky, tak sme absolvovali s nimi raňajky a potom, aby sme ešte nešli a išli na výlet k jazierku ... To už i pohodák Roman pochopil, že Francúzsko je ešte ďaleko, tak sme sa i keď ťažko, ale rozlúčili a o 10.00h. sa nám podarilo vyraziť.
     Už bez cudzej pomoci sme sa vrátili na diaľnicu a po trase: Regensburg, Nürnberg, Heilbronn, Mannheim a Saarbrücken sme sa okolo 16.00h. dostali do Francúzska. Tu sme ďalej pokračovali diaľnicou cez Metz. Roman chcel na čerpačke natankovať plyn, to sa mu nepodarilo, ale za hriešnych 38€ kúpil atlas France. Di sa s ním preto asi hodinu nerozprávala, ale fakt neviem prečo, veď bol plastikový a nepremokavý - Roman si ho môže zobrať i na splav Malého Dunaja.

     Diaľnicou sme došli do Reims, kde sme z diaľnice zišli a úspešne sme sa navzájom stratili. Motali sme sa krajinou pomezi šúľky slamy a vojenské cintoríny, prešli sme cez Soissons a Beauvais a s Romanom a Ivou sme sa stretli až za tmy v Gournay an Bray. To bolo zvítanie! Porozprávali sme si zážitky a prijali taktiku na nočnú jazdu - pôjdeme, až kým nedôjdeme do Étretatu a vpredu pôjde Roman s novým atlasom.
     Prechádzame nočným Rouenom, opäť sa trošku motáme, ale trafíme na diaľnicu na Le Havre, prejdeme mostom ponad záliv a chytíme smer na Curville/ Les Loges (podľa Paľovej SMS). Keď sa o 1.55h. dostavíme do Curville, neveríme vlastným ušiam, keď sa nám vo vysielačke ozve Paľo. Zopár zátačiek a sme pri bivaku Kočišovcov. A tóó bóólo zvítanie!!! Od radosti sme kecali do 3.30h., keď sme šli spať. Spali sme bez stanov, bola teplá noc. Nech žije Francúzsko! Úplne vivat!

     Po nočnej stretávke, zvítaní a rozhovoroch pri Jožibáčiho višinate, sme vstali pred 9-tou. Vraj v noci spŕchlo - poznamenal nejaký námesačník, ktorý zrejme nemal toho za včerajšok dosť a nespal. Okolo mňa mohli v noci padať traktory, bol som mŕtvy a nič som v noci nevnímal (však sa poznáme, nie?).
     Preto sme až okolo 11,30h. vyrazili do Étretatu, autíčkami sme sa špacírgli mestečkom a zaparkovali na výpadovke do Le Havru. Tu sme sa aj prvýkrát stretli s našou bratislavskou sekciou Báto, ktorá to tu už včera všetko popreliezala, takže sme mali čerstvé informácie.
     Rozprávajúc si zážitky z ciest sme skratkou poza golfové hrisko vyšli na nádherné pobrežné skaly s výhľadom na modré more. Čumíme na tú nádheru - skalné morské brány, ihla, ostrovčeky, strmé útesy (dosahujúce výšku okolo 70m), pláže medzi nimi a všetci, nielen foto-

grafi, sme úplne vo vytržení. Nevieme sa tej krásnej scenérie dofotiť.
     Keď sme si celé pobrežie popreliezali a nabažili sa výhľadov, zbehli sme chodníčkom do mestečka. Slnko páli, takže na mestskej pláži z malých okrúhliakov sme sa dosýta okúpali v nie práve najteplejšej vode (ale bola božská, Roman by povedal fascinujúca) a sledovali sme rýchlo stúpajúci príliv.
     Okolo 18.00h. sme pred prílivom ustúpili do mestečka, príjemne unavení sme sa tu trošku poprechádzali (Étretat sú kúpele!) a o 19,30h. sme vyrazili späť na miesto nášho bivaku pri Curville.
     Debaty okolo miesta bivaku trošku predznamenali vývoj nasledovných dní, postavili sme si stany, lebo spŕchlo, uvarili sme večeru a po večerných rozhovoroch sme zaľahli, tešiac sa na ďalšie zážitky.

     Ráno je polooblačno a zamračené a my vyrážame smerom na Le Havre. Naším prvým cieľom je obdivuhodná stavba mosta Pont de Normandie cez morský záliv a ústie Seiny. Zastavujeme pred mostom a "šílime" z toho, čo je to za stavbu. Prehliadli sme si ho, zastavili sme sa v múzeu, pozreli sme si televízorík s videom, ako most stavali (bolo to šialene zaujímavé), zaplatili mýto a prešli mostom na jeho južnú stranu (to bolo tiež šialene zaujímavé).
     Pred 13,00h. sme došli do Honfleru. Pekné mestečko s prístavom, prešli sme si celé centrum s malebnými uličkami, drevenými hrazdenými domami, kostolom a veľkým množstvom turistov. Pri fotení sme sa trošku pozabudli a meškali sme 1/4hod., ale takticky som to zvalil na Romana, čomu sa Roman nestačil diviť (ale život je sviňa, Roman :o), chápeš!).
     Pokračujeme ďalej smerom na západ do Villers sur Mer, hľadáme skaly so skamenelinami, ale nevieme kde. Stratili sa nám Roman s Ivetkou (nevymýšľam, fakt) a keď sa našli, zastavili sme na vyhliadke pri ceste nad Houlgate. Stále nevieme ktorým smerom máme ísť ku skamenelinám a tak vládne trošku anarchia: bezcieľne

debatujeme, niektorí jedia a v podstate nerobíme nič. Neskôr zásluhou Romana získavame základné informácie od policajtov na bicyklíkoch, schádzame dole do mestečka k moru, fúka silný vietor, ktorý so špinavou vodou (ústi tu Seina so splaškami celého Paríža) odradil aj našich kúpaniachtivých makačov-tuleňov.
     Prešli sme sa po pobreží a našli sme zopár pekných kúskov fosílií, všeliaké skamenelé slimáky, škeble a pod. Pri autách sme pre zmenu čakali na Gabiku s Dianou, potom sme navštívili ešte zopár supermarché SuperU, Dement, či Mutant, čičo (obľúbená tohoročná dovolenková zábava), na staničke v mestečku sme si nabrali vodu, nevedeli sme či je pitná, ale keďže sme inú nemali, tak bola (pitná). A keďže deň pokročil, začalo hľadanie bivaku. Asi 2hodiny sme blúdili po akomsi Boulogneskom lesíku, kde bolo všetko ohradené a sprivatizované. Nekonečné debaty, kde vlastne budeme spať ukončila našťastie tma a šli sme spať na lúčku vedľa cesty, ktorú našli Paľo s Romanom.
     To je z dnešného dňa asi všetko, ale mám v denníku ešte poznámku: "Už som spal, keď ma 3x!!! zobudili hulákajúci Roman s Ivetou".

     Dnes je trošku pod mrakom, ale miestami presvitá slniečko. Normálne sme vstali o 8.00 - 8.15h., raňajkujeme, pohoda, nik nás tu nenaháňa s puškou (ako sme boli strašení ..., že budeme) a o 10.25h. vyrážame do Bayeux. Tu sme vymietli zopár supermarketov (kupovala sa strava, nanuky a pod.) a natankovali.
     Hlavný náš dnešný cieľ bolo mestečko Aromanches, známe z ll. sv. vojny ako hlavné prekladisko spojeneckých vojsk na pevninu. Našli sme si parking pri cintoríne nad mestečkom a potom sme sa vybrali na pláž, kde spojenecké vojská pred 61. rokmi vyloďovali. Všade naokolo je množstvo pamiatok - tankov, diel, bunkrov a starých pontónov.
     O návštevu múzea (6,5€) prejavili záujem iba Paľo, Romano a ja. Bolo to veľmi zaujímavé - dozvedeli sme sa, ako sa vylodenie pripravovalo, ako sa postavil prístav a ako to celé prebiehalo. Videli sme pohyblivé makety prístavu i autentickú techniku. Na záver návštevy sme si pozreli dva kinofilmy - ten druhý sa pokúšal z nástenného ovládača spustiť sám Paľo, ale našťastie ho odohnal jeden ujo. Ten nám rozdal aj "kalkulačky", takže sme mali k filmu český slovný doprovod a všetko sme pochopili.
     Keď sme vyšli z múzea, vyštverali sme sa hore na útes

, kde sme robili panoramatické zábery na záliv. Bolo tu veľmi pekne, ale museli sme sa už aj ponáhľať k autám, lebo naši kamaráti nás už cez "tu orol, tu orol, ..." zháňali a po príchode k nim sme si ten neskorý príchod aj pekne "vyžrali". Niektorí si už z trucu varili varenú stravu, opovrhovali nami a stále, že kde sme, kde sme. No a ja na to, že ja som predsa s bossom, pohoda, ja sa nestarám a varil som si tiež. Malo to celé pozitívum, že sme sa aspoň raz načas a v kľude (!?) svorne najedli.
     Po jedle sme nasadli do aut a zastavili sme sa v Colleville pri cintoríne USarmy. Od 17-tej bol zatvorený, tak sme zvažovali, či čakáme do zajtra. Roman prehlásil, že ho musí vidieť, lebo sa naň teší celý výlet, všetko môže ísť do kelu, ale on musí vidieť seriózny americký cintorín a bez toho nepôjde domov.
      Takže sme začali v okolí hľadať bivak. Našli sme ho za Vierville, na konci odbočky z cesty smerom k moru medzi pšenicou a jačmeňom. Sme dobrí, ešte nebola tma a normálne zavidna sme večerali!!! Príjemný večer sme zapili becherom a Joži-báčiho slivovicou. Potom sme sledovali spln, Dianka sa "tešila" , že sa dnes nevyspí a nám ostatným to bolo v podstate srdečne jedno.

     Dnes nás budil Palino, obloha je zamračená a stany máme mokré. Nasleduje klasické R+B (raňajky + balenie) a z tábora odchádzame o 10.30h. Vraciame sa US cintorín v Colleville a ... žasneme, aký tu vládne poriadok, vystri-hané trávniky a stromy, kvety, mramorové kríže vyrovna-né v radoch ako vojaci a mňa napr. upútali aj hajzlíky, lebo som si po dlhšom čase uľavil ako človek. Takže Roman si prišiel na svoje (neviem, či bol tiež na hajzlíkoch) a mohli sme pokračovať v našej ceste naprieč Normandiou.
     Hneď po štarte sme sa aj roztratili a k čarovnému ostrovu s katedrálou Saint Michel sme došli v dvoch skupinách (14.30h.). Parking nás stál blbých 4€ a po pláži (bol odliv) sme sa vybrali na vychádzku okolo ostrova. Iní (Bátovci, Paľo s Romanom) volili inú trasu a vrhli sa rovno na hradby a ponorili sa do ruchu stredovekých uličiek, chodbičiek a schodíkov, kam sme po obhliadke hradieb zvonku dorazili i my. Popreliezali sme hradby a všetky bašty, fotili sme a nevedeli sme sa tej krásnej atmosféry nasýtiť. Želwa s Maťkou navštívili za 8€ katedrálu a my ostatní sme natrieskanými uličkami plnými turistov, až som

bol z toho unavený, zišli dolu na parkovisko.
     Celé osadenstvo ostrova sa sústredilo na prichádza-júci príliv. Aj my sme preventívne preparkovali autíčko zo záplavovej zóny na hrádzu, najedli sme sa a potom sme už utekali späť na hradby, pretože pritekajúca voda mala neuveriteľnú rýchlosť. Cestou na hradby som ešte zaregistroval, že z posl. troch aut v záplavovej zóne je jedno Romanove. Pohodáá, Roman asi zháňa veslá ...     Na hradbách už bolo veľa zvedavcov, všetci fotili a pozorovali rútiacu sa vodu. Čoskoro voda obmývala celý ostrov a s pevninou nás spájala iba úzka šija. Deň sa končil a tiene predĺžovali, my sme si urobili ešte jedno kolečko po uličkách a hradbách a k autám sme došli až o 21.00h.
     Tábor sme si postavili na lúke za campom karavanov. Rozsvecujúce uličné svetlá a reflektory na ostrove nám poskytli krásne romantické výhľady, takže po večeri, časť partie podnikla ešte nočný výlet uličkami St. Michel a časť sa uspokojila s večerným fotením a šmýkaním sa v blate (však, Pali) :o).

     Ráno nás privítal krásny slnečný deň a panoráma so St. Michel. Po R+B (raňajky + balenie) sme si urobili takmer rekord v skorom odchode (10.15h.), ale potom vysvitlo, že Kočišovci nemajú s čím naštartovať auto, lebo niekde s vecami zbalili i kľúč. Nasledovala rozborka a zborka zbaleného auta a odchod sa posunul na 11.00h. To už nevydržali Bátovci, ktorí vyštartovali dopredu, netušiac, že sa už dnes neuvidíme.
     Rozlúčili sme sa s nádherným St. Michel, ale ďaleko sme nezašli, pretože sme sa zastavili v blízkych supermarché doplniť zásoby. Všadebol Paľo objavil vedľa v campe sprchy s teplou vodou, tak sme tam všetci nabehli a po týždni sme sa ospršili zadarmo v teplej vode.
     O 12.30h. sme konečne vyrazili smerom na Saint Malo. Cestou sme míňali veterné mlyny - s vrtuľami i bez. Za Cancale sme sa zastavili na Pointe du Grouin s úmyslom vykúpať sa v mori. More malo nádhernú farbu a lákalo. Najprv sme sa peši prešli po skalnatom myse a hľadali miesto na kúpanie. Bohužiaľ, ako to už býva (koľko ľudí toľko chutí) - ja som sa chcel kúpať na skalách, ostat-

ní na pláži, potom niekomu vadili riasy vo vode, potom zase bola voda príliš studená, teplá, modrá, zelená, ... skrátka, Kočišovci sa už dávno kúpali a my furt nič.
     Pridali sme sa ku Kočišovcom (Di, Iva, Romano a ja) a konečne sme naskákali do vody. Príliv stúpal a Paľo lovil so sieťkou krevety. Iva našla nejakeho jesetera, či žraloka - fotili sme. Príliv nás vyhnal až na skaly, tak sme opustili pláž a pokračovali sme v ceste na St. Malo. Cestou sme sa zastavovali na všeliakých vyhliadkach, fascinovaní morom a zapadajúcim slnkom.
     Hneď na začiatku St. Malo sme sa šli pozrieť na Rochers Sculptés (2,5€). Podľa mňa to bola blbá investícia - jednalo sa o sochy - reliéfy vytesané do pobrežných skál, ktoré znázorňovali život korzárov a ja by som to kľudne prežil, keby som tam aj nebol.
     Od Bátovcov sme dostali SMS, že zakempovali v campe. My sme si urobili okruh korzárskym mestom St. Malo (super citadela) a odbočili na juh - smer Rennes. Zabivakovali sme, hladní ako vlci, v zvukyvydávajúcom strašidelnom lesíku plnom kliešťov, pri mestečku Tressé.

     Od polnoci až do cca 9.30h. nám pršalo. Až keď konečne prestalo, tak sme zvíťazili nad prírodou a nad sebou a vstali sme. Pod stromami sme sa najedli, začalo byť teplo, už aj stany obschli, iba my nedajbože vyraziť.
     Vrátili sme sa do St. Malo, hlasovaním sme rozhodli, že je málo času a do mesta neideme. Keď sme prechádzali mostom ponad záliv, zistili sme, že "most" je vlastne múrom prílivovej elektrárne. Vystúpili sme z aut a pozreli sme si prechod plachetníc vzdúvadlom. Napriek meškaniu a pokročilému času sme opäť natrafili v Matignone na "nešťastné" supermarché a namiesto avizovanej 1/4h. sme "nakupovali" vyše hodiny.
     Na Cap Fréhel sme dorazili až o 16.00h. Stretli sme Bátovcov, ktorí sa už vracali. Obehli sme si pobrežie - tvorili ho strmé skaly spadajúce do mora, pokryté kobercami žltých a fialových kvietkov. Hniezdi tu veľmi veľa čajok a kormoránov. Škrekot z ich hrdiel a morský prí-

boj vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Cap Fréhel je údajne najkrajšie miesto v Bretónsku - my sme bohužiaľ mali smolu na počasie. Začalo opäť pršať a dnes už neprestalo. Údajne peknú pevnosť Fort de la Latte kvôli dažďu a času nestíhame a iba pokračujeme autami za neustáleho dažďa cez St. Brieuc a Lannion smerom do Perros Guirec.
     Sem sme dorazili o 20.15h., hustá zástavba dávala tušiť, že s hľadaním bivaku to dnes nebude ľahké. Našťastie Bátovci, ktorí tu boli už niekoľko hodín pred nami, našli rel. uspokojivý bivak v Trégasteli. Bola už tma, makači varili pod plachtou natiahnutou medzi autami, keď nás vystrašil príchod miestnych policajtov. Ale tí, zbadajúc rúčich hôrnych slovenských chlapcov iba otočili auto a zmizli niekam za narkomanmi.
     Ja som dnes spal v aute - zdalo sa mi to tam suchšie, ako vonku.

     Na počudovanie, ráno neprší, ale svieti slniečko. Balíme a potom vyrážame na cestu. Naša C3 má problém s motorom, ale keď sa zahreje, problém chválabohu mizne.
     Chvíľu sa motáme po Trégasteli, prebiehajú tu nejaké bežecké preteky, preto odstavujeme autá pri kamennom kostolíku a fotíme tunajšiu typickú architektúru a kvetenu.
     Keď sme pofotili všetky tie fasády, detaily i makrá a zvony na kostolíku odzvonili obed, vybrali sme sa do Ploumanachu. Tunajšiu pláž tvoria veľké balvany a skalné útvary z červeného granitu pitoreskných tvarov. Na jednu takú skalu sme sa s Paľom a Romanom vytrepali a ako z rozhľadne sme si nafotili všetky tie bizardné skaly a ostrovčeky a zálivčeky a stromy a ...
     Autami sme sa presunuli k Aquariu Marin - všetky deti (menšie i tie väčšie) ho okamžite za 4,5€ navštívili. Kým sme si vovnútri prezerali korytnačky, sépie a žraloky, vonku sa prehnali dve rýchle veterno-dažďové smršte.

Gabika sa pohotovo skryla do telefónnej búdky a my sme boli veľmi prekvapení, kde sa tá voda vonku nabrala.
    Aj v tejto časti pobrežia sme fotili úžasne zaujímavo tvarované pobrežné skaliská, pripomínajúce rôzne predmety a zvieratá. Fotografi nestíhali, tak sme si museli opäť rozdiskutovať dochvíľnosť. Pokračovali sme pobrežím ďalej - pri jednej plážičke sme si urobili večeru. Slniečko zapadajúce do mora, voda, piesok a predĺžujúce sa tiene vytvorili príjemnú atmosféru.
     Pred večerom sme dorazili k tunajšej Ornitologickej stanici. Pobrežie tu bolo skalnaté a strmé, fotíme silný príboj dorážajúci na skaly a bitku dvoch čajok (ktovie, o čo išlo: o samčeka, stravu, alebo len tak?). Silný vietor nás odfúkol späť k autám. Dnešný bivak sme založili na trávnatej lúke hneď vedľa vody, dúfajúc, že príliv nedosiahne až k nám. Vietor duje statočne, upevňujeme stany a pretože asi spŕchne, pre istotu pijeme slivovicu.

     Noc bola búrlivá a veterná, občas aj spŕchlo - spalo sa zle. Počas R+B (raňajky + balenie) došla k nám miestna žandarméria ..., nám trošku zatvrdlo, že sme sa niečoho dopustili (bivak na súkr. pľaci a pod.), ale milí "funesovci" nás iba chceli upozorniť, že zajtra bude vysoký príliv a ak si nechceme zaplávať, tak zajtra máme ísť spať inde.
     O 10.45h. vyrážame, ale iba do blízkeho Lannionu, kde sa opäť oddávame nákupom v supermarketoch - Lidl (35min.), Les Mousquetaires (1,5h.).
     O 13.10h. vyrážame nanovo. Prší, t.j. padá dážď. Cez Morlaix a Sizun prichádzame opäť k moru, zastavujeme sa a poprechádzame po mestečku Le Faou, aby popri fanatických market-nakupovačoch trošku pookriali aj fanatickí fotografi. Fotíme štýlové uličky a pekný kamenný kostolík, neskôr sadáme do aut a cez Crozon prichá-dzame na mys Pointe de Pen-Hir.

     Opúšťame autá a vyberáme sa obzrieť si blízke nemecké opevnenia a bunkre z II. sv. vojny, vybudované na vysokých pobrežných bralách, dole sledujeme krásne pieskové pláže, príboj a ostrovčeky v mori. Idúc, debatujúc a fotiac prichádzame až na posledný výbežok mysu, keď nás už ďalej terén nepustí. Pánbožko sa zľutoval a na chvíľku si posvietil na nás slniečkom, ináč je stále zamračené.
     Dnes to bola celkom slušná špacírka - bolo pol ôsmej, keď sme sa vrátili k autám. Varíme večeru a potom odchádzame hľadať vodu (u umelcov v ateliéri) a bivak (ten sme nenašli). Vraciame sa na miesto, kde sme parko-vali a po búrlivých debatách, napriek Želwiným výstrahám o guli v riti, rozbíjame tábor. Staviame stany, pánbožko bol k nám dobrý ešte raz a poslal nám nádherný západ slnka. Do stanov nás zaháňa dážď, ktorý vydrží až do rána.

     A lialo celú noc i ráno. O cca 7.30h. sa už v našom stane nedali ignorovať neustále sa zväčšujúce jazierka a bazéniky a museli sme konať. Napriek hustému dažďu a hmle sme sa statočne s Di presunuli do auta, kde sme noc v suchu dospali.
     Prestať pršalo asi okolo 10-tej, vstávajú aj ostatní, raňajkujeme a odchádzame do Crozonu. C3 opäť blbne s motorom. Zastavujeme sa pri menšom megalitickom poli - dievčence!!! (nie chlapci) lezú po šutroch bez akejkoľvek úcty k tisícročiam. Prší, prší, len sa leje a my v Crozone obzeráme lodičky v prístave, ale ináč mestečko nic moc.
     Naša ďalšia cesta vedie na najvyšší kopec Bretónska - Menez Hom (330m). Víta nás tu hmla (viditeľnosť tak 10m), lejak a studený vietor, trhajúci z nás pršiplášte. Robíme si tu povinné foto, Roman si vo víchre zakráka a opúšťame toto nehostinné miesto.
     Pokračujeme do Douarnenezu, ale cez ten sme viac-menej iba prešli, pretože stále vytrvalo lialo. A tak, pomedzi dažďové kvapky, sme o 16.05h. dorazili do mestečka Plo-

goff a odtiaľto sme peši v pršákoch (stále lialo) vyrazili na najzápadnejší mys Francúzska - Pointe du Raz. Spoločníkov nám robili hmla a nevľúdno. Výhľad nebol bohvieaký a tak sme pri fotení robili, čo sa dalo. Hurrá, prestalo pršať a tak z miesta, kde sa sústreďujú bežní občania (turisti), sme sa strmým chodníčkom, miestami istení lanom vybrali na úplne posledný výbežok mysu, kde už boli iba majáky na ostrovčekoch. Vietor fičal, vlny búšili, hmla sa prevaľovala a Romano krákal. Silná atmosféra, ktorú treba precítiť.
     Keď sme si to všetko užili, vyrazili sme smerom na Quimper hľadať bivak. Bohužiaľ, Bátovci sa nám pritom stratili. My sme našli za Plozévetom u dobrých ľudí suchý pľacík pod prístreškom. Do domácich sme z vďaky naliali zvyšky Joži-báčiho slivovice - nezabudnú na nás (nikdy).
     Po večeri, sme ako tradične 26.júla, oslávili Barborkine narodky - tentoraz 9-te (rastie to dieťa). Stany sme dnes logicky nestavali, pod prístreškom bolo trochu prachu, ale sucho.

     Pod prístreškom sme prežili príjemnú, teplú noc - až som sa musel v noci vyzliecť. Vonku stále chvíľku prší, chvíľku neprší. CHÁPEŠ Roman?
     Zbalili sme sa, Roman sa išiel za nás slušne rozlúčiť s domácimi (ja by som to napríklad, po tej včerajšej slivovici neriskoval) a pred 12-tou sme vyrazili do Quimperu.
     Cesta ubiehala v pohode, až do okamžiku, keď sme sa na vstupe do mesta roztratili. Pretože sme boli dohodnutí, že si pozrieme mesto, pokračovali sme s Dianou do centra, pomerne rýchlo sme našli parking v blízkosti hradieb a vyrazili na pešiu zónu do historického jadra Quimperu. Navštívili sme botanickú záhradu na hradbách, motali sme sa uličkami, pozreli sme si starú katedrálu s mestskými múrmi i vodný kanál s kvetinovou výzdobou a čas od času sme sa hlásili do vysielačky. Našich nikde ..., preto sme po takmer 2hod. vychádzke odštartovali do Carnacu, ktorý bol našim dnešným cieľom.
     Po dobrých cestách sme po 1,5hod. jazde dorazili kúpeľného mesta na brehu mora Carnac. Motali sme sa u-

ličkami v dopravnom chaose a nakoniec sme zaparkovali pri SuperUčku. Podarilo sa nám spojiť s Bátovcami, ktorí obetavo došli za nami. Zvyšok party bol stále nevedno kde a keďže sa urobilo počko so slniečkom, šli sme sa s Di spláchnuť do mora, čo nám urobilo veľmi dobre. Naši sa stále neobjavili, tak sme si ešte urobili okružnú jazdu okolo Carnacu po všadeprítomných megalitických poliach a ja som tie šutre nastojato i naležato fotil.
     Po návrate k SuperU nás už konečne naši stratení kamaráti čakali. Dali sme sa dokopy, zastavili sme sa pre piknikujúcich Bátovcov a spoločne sme sa presunuli k lesíku pri megalitoch, kde sme chceli prespať. Všetko-sledujúci Veľký brat v podobe Gendarmerie nás ale poslal pod stromy na lúčku o 200m ďalej, čím nám uľahčil naše obvyklé večerné hľadanie a dohadovanie sa okolo bivaku.
     A asi nám to ušetrené dohadovanie chýbalo, lebo do 1h. prebiehala (s vylúčením mládeže, ktorá išla spať) - Veľká Rada (VR JVS), na ktorej sme predebatovali niektoré viac i menej závažné momenty France 2005.

     Aj túto noc (ako väčšinu posledných) nám viackrát pršalo, ale ráno zasvietilo slniečko a dokonca sme dosušili stany.
     Vyrazili sme v rekordnom čase o 9.45h. a zamierili sme do blízkeho Lockmariaqueru, ktorý je známy svojim 20m "vysokým", rozbitým menhirom - najväčším v EU a dvoma dolmenmi. Šetriac devízy sme sa nepozorovane vlúdili do areálu a pozreli sme si všetky kamenné stavby, na záver sme si ešte pokukali kino a vybrakovali nejaké prospekty. Hľadajúc pláž na kúpanie sme zamierili do Bétahonu, ale voda tu bola príliš špinavá a fúkal tu vietor.
     Pokračovali sme preto po diaľnici cez Vannes do Qui-

miacu. Parking sme si našli v tieni pod stromami, naobedovali sme sa a potom až do 19.00h. sme sa venovali kúpaniu a plážovaniu, aby si trošku užili i naše, v autách vysedené telíčka.
     Po návrate k autám sme sa navečerali a rozhadzovali taniere po okolí (lietajúce). V blízkom hajzlíku sme si natankovali pitnú vodu a zvyšok dňa sme venovali hľadaniu bivaku. Chodili sme hóre a dóle a potom dokolečka a ešte raz - celkovo sme prešli okolo 40km.
     Napokon nás tma donútila o 22.35h. konečne prestať hľadať blchy a zabivakovať. Stany sme si postavili na šírej lúke s veľkými šúľkami slamy a bolo tam celkom fajn.

    V noci akožeináč, opäť pršalo. Po raňajkách a zbalení sme sa preventívne rozlúčili s Bátovcami, ktorí vyrazili napred.
    Vymotali sme sa z nášho Quimiackého polostrova a chytili smer po diaľnici na St. Nazaire a Nantes. Cestou sme hľadali SuperUčko kvôli benzínu a darčekom (návrat domov sa blíži), robili sme kvôli tomu viaceré odbočky a zachádzky, ale našli sme ho až vo Varades.
    Až o 16.50h. sme dorazili k 1. zámku v Azay le Rideau. Po zaparkovaní a chvíľke hľadania sme došli k vstupnému areálu. Vstupné bolo celkom slušné, dovnútra šli iba Bátovci. Naša skupina iba nafotila zámok spoza ohrady, trošku sme preštudovali prospekty v infocentre a prešli sme sa pekným mestečkom plným turistov.

    Ponáhľali sme sa do Chenonceaux - tam sme si už chceli pozrieť zámok i zvnútra, ale ako to už v takýchto prípadoch býva dosť často, došli sme tam tesne pred 19-tou a zámok akurát zatvárali. Boli sme z toho smutní a aby sme sa celkom nerozplakali, miestny makač - strážca nám poradil, že keď si ho chceme nafotiť, tak si máme obehnúť areál zámku zozadu. Tak sme i učinili, chvílu sme hľadali správnu odbočku z cesty, ale nakoniec sa podarilo a pri zapadajúcom slnku sme si stihli nádherný zámok nafotiť.
    Dokonca sme si tu našli i placík na bivak, z jednej strany chránení lesíkom a z druhej vodným kanálom rieky Cher. Po večeri a zotmení sme si znovu odbehli nafotiť zámok počas nočnej svetelnej šou - bolo to úchvatné.
    Do stanov nás pred polnocou akožeináč, zahnal dážď.

     Vstali sme do zamračeného rána už o 7.30h. Čakalo nás dnes okolo 700km na východnú hranicu Francúzska. Popri raňajkovaní a balení sme sa nad mapami (obľúbená bola Romanova plastiková) zamýšľali nad návratovou trasou domov. Zvíťazil návrh: Amboise - Blois - Orléans - Troyes - St. Dizier - Nancy - Strasbourg a o 9.10h. sme vyrazili.
     Statočne sme sa vyhýbali diaľniciam, cesty boli dobré (iba sem-tam sme trafili na Chassis deformee) a relatívne prázdne. Najviac času (takmer 3h.) sme strávili pri nákupoch v Carrefoure v Troyes - pretože v nákupnom ošiali sme najprv vyberali darčeky za 1€ a keď vysvitlo, že sú za viac Eur, tak sme ich zase vracali späť - a bolo po

radosti.
    Za Nancy sme prekonali kopce s celkom slušným prevýšením a do Strasbougu sme dorazili súčasne s tmou. V hustej premávke sme stratili smer do SRN a uviazli sme na čerpačke Total, kde sme sa chvíľu konsolidovali. Druhý pokus o nájdenie správneho smeru vyšiel, čoskoro sme prešli hraničný most cez Rýn a boli sme v Kehli v Nemecku.
     Bivak sme si našli pri kukuričnisku za Bolzhurom. Spať sme šli veľmi neskoro, Gabika s deťmi ostala spať v aute, lebo vonku vraj smrdelo. Ja som zase nemohol zaspať kvôli rachotiacej muzike z diskotéky.
     Ešteže neprší.

     Posledný deň ... Už dnes uvidíme opäť naše drahé Slovenskóóó ...
     Noc bola OK, bolo teplo a trošku vlhko. Skoro sme vstali, zbalili sme si švestky a vyrazili o 8.40h.!!! Domov sme to mali okolo 1 300km, tak sme kopli do vrtule. Na diaľnici sme nabrali smer Karlsruhe, potom Heilbronn a Nürnberg. Kočišovci zaostali, lebo šetrili benzín, my sme pokračovali cez Regensburg a pred Passau nás chytil dážď.
     Na parkovisku pred Wellsom sme sa naobedovali. Zjedol som polievku, vypil kávu a potom som poháňal mančaft, aby sa nezakecol a aby sme čo najskôr pokračovali v ceste. Známou diaľnicou prechádzame Rakúskom, pred 18-tou sme vo Wien a o 19.00h. prichádzame na slovenskú hranicu.
     V Bratislave ideme najprv na Sinokvetnú za Bátovcami,

kde "vyloďujem" Di. Bátovci sú doma od 16-tej, už čerstvo okúpkaní a vysmiati, boli v Paris a videli veľa zaujímavého (viď BÁTO Gallery vyššie). Nás ešte čaká cesta domov, preto sa lúčime. Di ostáva u Bátovcov, Roman, Iva a ja sadáme do aut a vyrážame na diaľnicu.
    Na Zelenči sa zastavujeme na večeru a tu nás nachádzajú i okoloidúci Kočišovci (keby sme sa dohodli, tak sa nestretneme). Frčíme po diaľnici ďalej, samotu v aute si spestrujem "vysielačkovaním" s Ivou a Romanom.
     Pred Zvolenom sa lúčime a ostávam po 2 týždňoch načisto sám. V rádiu počúvam, že horia Tatry nad Tatr. Poliankou a za Donovalmi ma zastihne silný dážď a búrka. Blesky sú silné a plieskali okolo mňa, až som musel na diaľnici na 1/4h. zastaviť. Domov prichádzam o 0.25h. Super. Paráda. Spolu: 5 552km.
........................Nech žije Francúzsko