Stretávame sa na našom starom známom mieste pri štrkoviskách pred Miškolcom, aj napriek tomu, že všetko bolo plánované inak (autiaky s osadenstvom vyrážajúce z Košíc sa chystali cestovať do Oradei cez Tokaj, Bátovci cez Komárno). Približne o 10,30h. sa všetci stretávame (historický rekord: bratislavská felda dorazila na miesto stretnutia prvá!!!), Romano tradične vybaľuje pizza rožteky, tentokrát majú mierne metamorfovaný tvar (miesto rožtekov sú minišatôčky), ale sú ako vždy úúúžasné. Zároveň koštujeme novinku, ich sladký variant (aj ten je úúúžasný) - mame nevyšla plnka. Dia smutne pozerá do ďalších dvoch zelených felícií, nevie si nijakovsky predstaviť ako by sa medzi tie veci zmestila ešte aj ona. Rozhodne sa teda prijať ponuku Bátovcov cestovať ďalej s nimi.
     Začína pršať, nasadáme do áut a pokračujeme v ceste

cez šóru na maďarsko-rumunských hraniciach do Metra v Oradei. Nákupy a presun do Sinteu alias Novej Huty, dediny so slovenským obyvateľstvom na návštevu k báčikovi Furicovi s čiastočne zištným zámerom prenocovať u nich v záhrade.
     Jožko Furic, 71-ročný vitálny pán, prináša klobásy, slaninu, slivovicu a miestnu špecialitu višinatu (slovanská pohostinnosť sa nezaprie). Maťka, Ivanka a Barbie medzitým objavujú tri malé mačičky a pri návšteve u Furicovcov aj šteniatko identifikované Maťkou ako zlatý retriever, čo vyvoláva na našich tvárach úsmevy. Po chvíli sme u Furicovcov všetci, fotíme mačiatka, šteniatko a dojenie kravky. Peťo zisťuje, že má defekt (rozumej jeho felda, nie on). Po niekoľkých "pomerajme sa", čo je miestny výraz pre "vypime si" odchádzame spať.

     Ráno vstávame približne o 8,00h. a rozhodneme sa zostať a pomôcť pri zvážaní a stohovaní sena, netušiac, do čoho ideme. Po raňajkách obohatených teplými fánkami - pampúškami a kravským mliekom sa striedame pri nahadzovaní sena z petrencov privážanými koňmi na stoh. Úradnícke ručičky aj telá dostávajú zabrať, petrence prichádzajú ako na bežiacom páse, navyše aj slnko spravodlivo pečie.
     Po prestávke posilnení pampúškami a višinatou pokračujeme, Želwa s Ľubom odchádzajú na lúky pomá-

hať tvoriť petrence. Makáme do večera, zo stohu vyrástol maxistoh, čo sa nezmestilo na maxistoh putuje do stodoly. Medzi ovcami a sliepkami v červenej detskej vaničke sa postupne všetci zbavujeme potu, prachu a zbytkov sena, len makač Ľubo maká ďalej v stodole. Už je aj tma a on furt maká, my ostatní popíjame višinatu a kecáme pozorujúc neuveriteľnú Ľubovu výdrž.
     Konečne končí aj on, po umytí a konverzácii s domácimi prichádza medzi nás, chvíľu ešte debatíme, ale robota a slnko urobili svoje - postupne odchádzame do stanov.

     Ráno nás zo stanov vyháňa slnko, máme možnosť raňajkovať rezance s maslom a škoricou prinesené spolu s hrudou tvarohu tetou Bertou. Verní tradíciám JVS pooomaly balíme, takmer za najväčšieho hicu odchádzame a po trase Alesd - Cluj - Tirgu Mures prichádzame o cca 15,50 do Sighisoary.
     Mestečko má pekné historické jadro, citeľne by sa zišla finančná injekcia. Kúsok od veže s orlojom si prezeráme priečelie domu, v ktorom sa narodil Vlad Tepes, valašské knieža známe väčšine ľudí pod menom Dracula (v priestoroch domu je v súčasnosti reštaurácia so štýlovým zariadením a rýchlym personálom, ktorý hovorí plynule anglicky a vysmážaný syr s hranolkami bol jeden z najlepších aké som kedy jedla).
     Trúsime sa po okolí, fotíme uličky, schody, cintorín,

detaily, makrá...
     Približne o 19,20h. odchádzame smer Brašov a na odbočke vpravo, asi 15 km pred Brašovom, po konverzácii s miestnym pastierom sa rozhodneme zabivakovať. Naša debata, kde bude najlepšie postaviť stany, je prerušená klusom sa približujúcimi psami. Ich počet narastá so zmenšujúcou sa vzdialenosťou, o chvíľu nastane masová panika a všetci okrem Ľuba naskakujeme do áut, on ostáva pokojne stáť. Psi sa pomaly približujú a udržujúc si patričnú vzdialenosť, zastanú. Želwa pochopí koľko bije a s výkrikmi uáá, kšáá (alebo to bolo huš?), výdatne si pomáhajúc rukami zaháňa psov ďalej.
     Rozkladáme stany, večeriame, prikrmujeme psov a ukladáme sa spinkať.
     To ešte netušíme, čo nás ráno čaká ...

     Ráno podaktorých okrem slnka vyháňajú zo stanov mravce (pamätáš Peťo?).
     Raňajky, balenie a klasicky 10,30h. vyrážame do Brašova. V Brašov-e zažívame na vlastnej koži dopravnú špičku na rumunský spôsob, posádka PP-feldy zisťuje, že vlak do Turecka odišiel svetlému Lacovi 20 minút pred ich príchodom na stanicu, posádky KE-feldy a Thalie nakupujú, BA-felda dostáva dávku pohonnej hmoty.
     Stretávame sa na parkovisku pred reštauráciou v Bran-e. Chystáme sa navštíviť miestny hrad, propagovaný ako Drakulov hrad, čo je iba reklamný ťah od pravdy na hony vzdialený. Je známy široko ďaleko, t. j. v Európe, a podľa výskytu turistov žltej pleti aj v Ázii. Po ceste na hrad obzeráme na bazári stánky s prevažne čínskymi blbosťami. Vstupenka v cene 90 000 lei za dospelca alebo 40 000 lei za dieťa zahŕňa prehliadku hradu a skanzenu ľudovej kultúry pod hradom.  Hrad je ideálnym miestom na naháňačku alebo skrývačku - niekoľko poschodí, niekoľko

schodísk, každé v inej časti. Pobehujeme sem a tam, fotíme, fotíme sa. Potom podaktorí vyrážajú za suvenírmi, väčšina končí na pive.
     Počasie sa rýchlo mení a z Branu odchádzame za výdatného dažďa, stierače nestíhajú, autá vyrábajú vejáre vody. Naša ďalšia zástávka je 20-kilometrový vápencový hrebeň Piatra Craiului. Cestou zastavujeme v sedle, kocháme sa výhľadmi, nadávame na odpadky okolo parkoviska a kupujeme miestne potravinárske výrobky - údený ovčí syr a bryndzu balenú v kôre, oboje prudko jedlé.
     Nádherným kaňonom Chiele Dambovicioraei, cez občasný potok (funguje iba po daždi) sa blížime k miestu nášho ďalšieho bivaku - cabana Brusturet. Zmráka sa, staviame stany, odhadzujeme produkty kravského i ľudského metabolizmu, večeriame. Deti skúšajú rozložiť oheň, Paľo im pomáha, do 23,00 h úspešne údime dolinu.

     Zavčasu ráno sme podaktorí zobudení rachotom okoloidúcich áut. Ostatní spiaci majú skorý budíček alarmom z BA-feldy. Aj napriek tomu, že vstávame o 7,00 h, na túry rozličného stupňa obtiažnosti vychádzame až po desiatej hodine.
     Družstvo makačov (Peťo, Romano, Ľubo, Kyselina a Dia) je odhodlané prejsť časť hrebeňovky. Bátovci majú v úmysle urobiť si príjemnú prechádzku po okolí, Paľo s deťmi sa tiež chce iba tak motať po okolí. Pri Poiane Funduri Bátovci doháňajú prestávkujúce družstvo makačov. Dia sa rozhodne pokračovať ďalej s Bátovcami, čakajú na Paľovu skupinu. Paľo & Co nechodia, nuž Bátovci a Dia (= skupina II.) sprevádzaní miestnym havkáčom ženského rodu sa rozhodnú nasledovať makačov do určitej vzdialenosti a potom sa vrátiť. Družstvo makačov počas cesty na hrebeň živo komunikuje so skupinou II., ktorá ich zbadala a po manévroch družstva

makačov riadených pokynmi cez vysielačku (po nich II. skupina usúdila, že tie svetlé bodky nebude niečo kravovité) ich zdokumentuje na fotografii neodpustiac si pred ich zvečnením frázu: "Usmievajte sa prosím, fotíme Vás."
     Makači o cca 15,00 h dosahujú hrebeň. II. skupina sa vyštverá na miesto s nádherným výhľadom na skoro všetky svetové strany, fotí a po krátkej prestávke spôsobenej mračnami sa vracia späť. Do tábora prichádza prvá II. skupina. Začína pršať, najlepší čas na osobnú hygienu. O chvíľu prichádza Peťo v mokrom tričku. Prichádza aj Paľo s deťmi, poslední sa vracajú Kyselina, Romano a Ľubo. Ľubo s pokojom angličana popisuje ich zostup dole roklinou, podobný počítačovej hre - čo zoskok, to tvrdší level.
     Večer koluje višinata a bojujeme aj so slivovicou.

     Vstávame o 7,00 h, raňajkujeme, balíme, umývame čo kto potrebuje, od zubov až po pršiplášte. Odchod skoro v klasickom čase - o 10,00 h.
     Zastavujeme sa na prehliadku jaskyne Pestera Dâmbovicioara, s mŕtvym krasom a dĺžkou 250 m. Stretávame češku s rumunským priateľom. Ona študuje vo Švédsku a s priateľom sa zoznámila v Moskve - žeby Európa začínala byť bez hraníc?
     Presúvame sa cez Cîmpulung, niekdajšie prvé valašské kráľovské mesto do Curtea de Arges. V meste zelená časť vozového parku parkuje v tieni, Ľubo ostáva pri autách, ostatní vyrážajú za fragmentami histórie. Argesskému dvoru obohnanému kamenným múrom dominuje najstarší valašský kostol z r. 1352. Vypočujeme si výklad sprievodkyne, ktorá je na túto pamiatku patrične hrdá a rozptyľujeme sa prezerať si a fotiť zvyšky minulosti.
     Stretávame sa s Kočišovcami, nakupujeme chýbajúce potraviny a pokračujeme v programe dnešného dňa, t. j. prehliadkou Poienari, ozajstného hradu Vlada Tepesa -

alias Draculu. Stačí iba zaplatiť 20 000 lei za dospelého, 10 000 za dieťa a vyšlapať 1 400 betónových schodov. Betón "krášli" aj časti zrúcaniny, ale ten výhľad za to stojí.
     Ďalej vyrážame po serpentínach k priehrade. 166 metrov vysoký priehradný múr vyrazí dych asi každému. Fotíme obrovský múr aj obrovskú masu vody za ním a po krátkej dileme, či po žltej alebo červenej (ceste) ideme hľadať perspektívny bivak k jazeru Vidraru. Za tmy prichádzame do kempu Cumpana a za 100 000 za stan aj auto dostávame možnosť rozložiť naše vigwamy.
     Pri varení večere sa dobre bavíme na fenke dobermana, ktorú pre jej vášeň chytať svetielko z baterky niekoľkokrát vykrútime okolo vlastnej osi (jej výdrž bola skutočne neskutočná). S pokročilým časom pribúda počet áut v kempe, aj hlasnej muziky miestneho charakteru z nich pribúda.
     Vyvrcholením nášho zúfalstva je spoločenská hra pripomínajúca dávne detské časy a hru Stratila sa pionierska šatka - Romááán, spíš?...Nie! .../Peťóóó, spíš?/...

     Tradične sme zobudení páliacim slnkom. Romano vylieza zo stanu ako prvý a podľa svojich včerajších predstáv, ktorým včera prispôsobil polohu stanu, vybieha do vôd jazera. Postupne všetci končíme ako Romano, alebo v miestnych sprchách, čo je veľmi nadnesený názov pre toto zariadenie.
     Pomaly, podaktorí skutočne veľmi pooomaly balíme a presúvame sa na cestu cez Fagaraš. Počasie nám praje, slniečko pečie, výhľady na okolité kopce sú nádherné, samozrejme fotíme. Pred vstupom do tunela pri pohľade na zbytky snehu a kontakte s ním chytí Dia, Maťka a Želwa akýsi druh zimného nadšenia a postavia snehuliačika s púpavou miesto nosa.

     Na druhej strane tunela kúsok od chaty Cabana Balea Lac vo výške 2044 obedujeme a presúvame sa cca o 16,30 h do Sibiu. Historické jadro mesta s malebnými uličkami lemovanými malými domčekmi má časy najväčšej slávy za sebou, potrebovalo by finančnú injekciu na rozpadajúce sa fasády. Rozchádzame sa na všetky možné smery, do banky (Romano na ňu bude veľmi dlho spomínať), po obchodoch alebo iba tak po uličkách.
     Na záver veľké nákupy v obchode so športovým tovarom. Stany rozkladáme medzi dedinami Sacel a Mag pri jazere Orlat po súhlase miestneho (možno aj majiteľa). Pri varení zisťujeme, že všade je plno mravcov. Počúvajúc Deep Purple a konzumujúc slivovicu chvíľu kecáme.

     Budíček v podobe prechádzajúcich áut a mravcov.
     Po raňajkách sa o 10,00 h presúvame do Sebesu, odkiaľ zatáčame na miestnu atrakciu Râpa Rosie - zemné pyramídy. Parkujeme na mieste košiara (zem posiata bobkami) a ideme pozerať a fotiť.
     Po troch hodinách presun na Simeriu, odkiaľ pokraču-jeme na Hateg a ďalej cez dedinku Nucsoara na Cabanu Pietrele. Cesta sa postupne mení a stáva sa čoraz extré-

mnejšou. Po vyjdení hore značne "drsným" briežkom a po následnom prieskume ďalšej trasy aj Paľo uznáva, že ďalej na osobných autách nášho typu nie je možné pokračovať. Vraciame sa kúsok späť a v malom kempe s veľmi príjemným majiteľom sa rozhodneme rozložiť stany.
     Po večeri pokračujeme v likvidácii slivovice, až kým nie sme zlikvidovaní únavou.

     Ráno ako obyčajne vyrážame na túru cca 9,15 h, trasa je naplánovaná nasledovne: modrý trojuholník - žltý trojuholník - červený pásik - červený trojuholník - červené koliesko - červený trojuholník - žltý trojuholník.
     Začíname po ceste smerom na Cabana Pietrele, neskôr po modrom trojuholníku. Vo výške 1670 m na Cabane Gentiana pijeme fantastický bylinkový čaj od miestneho chatára zo Salvamontu. Cabana presne spĺňa kritériá chaty v horách - ceny za ubytovanie sú podľa komfortu, ale veľmi prijateľné (posteľ s dekou vychádza na 100 Sk).
     Chatár nás po spojke (červený krížik) využívanej pravdepodobne miestnymi horalmi privádza na rázcestie so žltým trojuholníkom, zaželá veľa šťastia a vracia sa späť. Les sa mení postupne na kosodrevinu a neskôr na holé skaly. Takmer pod sedlom sa Bátovci oddeľujú a vracajú sa späť (aj keď nie celkom), ostatní pokračujú ďalej

hore dolinou Valea Rea a oddychujú až pri jazerách vo výške 2075 m. Približne o 16,00 h zdolávajú sedlo Sana Zanoagalor (2270m). Fotia, Peťo, Dia a Barbie nasledovaní Kyselinou a Ivankou ustupujú pred prichádzajúcim dažďom. Makači čakajú na slnko, neveria "modrému oku". Pri Lacul Gales (1990m) pozerajú koníky a samozrejme fotia.
     Medzitým Bátovci po žltom trojuholníku pokračujú až ku Cabane Pietrei. Je to vysokohorská chata s vysoko-horskými cenami spôsobenými vysokou vysokohorskou prirážkou. Okolo nej sa nachádzajú menšie chatky, blbé miesta na stanovanie a všade je plno hlučnej pubertálnej mládeže.
     Do domovského kempu prichádzajú ako prví Bátovci - 18,30 h. Pol hodiny po ich príchode sa objavujú Peťo, Dia a Barbie, ostatní pol hodinu po nich. Večer ako každý prvý končí spánkom.

     Dnešný deň je oddychový, navyše ráno spŕchlo, takže zo stanov vyliezame o 9,30 h. Paľo s Ivom vybavili čučoriedky, ktorých je plné veľké vedro a to za pouhých 500 000 lei. Celé to kvantum delíme na štyri časti, vychádzajúc pritom z pravidla: čo auto - to jedna časť. Jednotlivé časti si potom delia posádky podľa vzájomnej dohody.
     Pri čučoriedkovom obžeráku kecáme o všetkom možnom od zavárania až po zážitky z vojny (tie prevažujú). Potom sa ideme kúpať, Želwa ostáva variť veľký dvojfarebný čučoriedkový puding a Kyselina pripravuje narodeninové menu.
     Po zjedení oboch chodov (medzi ktorými gratulujeme

Barbie k ôsmym narodeninám), vyrážame na vodné kaskády cez modrý trojuholník a potom vpravo odbočkou z cesty na Cabana Pietrei. Jedny sú pomerne ľahko viditeľné, druhé podľa sprievodcu sa nám nedarí nájsť, nuž ideme fotiť aspoň tie čo sme našli kým je ešte svetlo.
     Po príchode do tábora sa okolo ôsmej priženie dážď, z ktorého sa vykľuje klasická rumunská búrka a zaháňa nás do stanov. Konverzujeme cez steny stanov, na chvíľu prestáva pršať, ale skutočne iba na chvíľu, potom to dostáva tie správne "grády", rachot len taký jazz, výdatnosť z neba padajúcej vody je ako pri potope, poniektorí si potopu dokonale "vychutnajú" na vlastnej koži.

     Ráno sa budíme v stanoch s rôznym stupňom zavodnenia. Bátovci majú miesto stanu bazén, Romano s Ľubom sú mierne vlhkí, Peťovi čosi zatieklo z vrchu a Kočišovci sú suchí.
     Obloha je zachmúrená, pôvodný plán urobiť túru sa mení a po zbalení (tesne po zbalení začína liať) vyrážame smer Petrosani, za dedinou Pui zatáčame vľavo a za dedinou, či skôr osadou Ohaba Ponor ideme hľadať Pesteru Sura Mare. Jemný dáždik sa mení na lejak.
     Skupina Paľo, Peťo Ivanka a Romano ide napred dolu lúkou k jaskyni, vysielačkou oznamujú že k jaskyni sa kvôli vode nedostaneme. Bátovci, Diana, Barbie a Ľubo sa vracajú k autám, ostatní sa cez celú dedinu vracajú späť. Vzhľadom na silný lejak a temnú oblohu na široko - ďaleko postupne aj Paľo dochádza k presvedčeniu, že treba zmeniť pôvodný plán.
     V Petrosani nakupujeme a na pumpe sa pokúšame z

novín zistiť počasie na najbližšie dni. Poliaci cestujúci z Baia Herculane potvrdzujú blbú predtuchu, že prší asi všade. Pokus zistiť niečo bližšie v internetovej kaviarni končí neúspešne - internet nefunguje, lebo prší. V Târgu Jiu sa konečne podarí prístup na internet a Romano prináša info o počku v Bukurešti a v Konstanci. Žiaľ info je daždivé, tým pádom padá variant ísť k moru.
     Cca o pol ôsmej sa pohýňame na Baia Herculane s cieľom niekde v suchu prenocovať (najmä v noci vytopení Bátovci túžia po suchom "bejváku" v chatke). V dedinke Arcani naďabíme na nocľah - 350 000 lei za izbu (pozoruhodné je, že je jedno, či je to jednoposteľovka alebo dvojka). V tomto hnusnom nitkáči je to ako blesk z jasného neba. Po ubytovaní testujeme vzorky miestneho menu a neskôr zaspávame v suchu za zvuku husto padajúcich kvapiek. Prší celú noc.

     Ráno neprší, ale na oblohe je to všelijaké. Rýchlo prenášame veci z izieb do áut a stíhame sa aj naraňajkovať v spoločnosti troch šteniatok a troch dospelých psov.
     O štvrť na jedenásť vyrážame smer Baia Herculane. Po ceste fotíme, presúvame sa straaašne pooomaly.
     O 13,00 h sa Bátovci lúčia a odchádzajú do Timisioary. Cesta je mizerná, po paneloch obliatych asfaltom sa dá ísť maximálne 40-tkou. Situácia sa lepší až v mestečku Caransebes. V neskorých večerných hodinách prechádzajú hranicami Rumunsko - Maďarsko. Vládne tu pekný chaos, maďari sa vracajú domov z nákupov.
     Bodkou za tohtoročnou akciou je maďarská colnica - prezerajú každému autu kufor. Nuž, vstupujeme na územie únie.
     .
     .
     .
     Po rozlúčke s Ivanom, Želwou a Maťkou, ktorí odfrčali do rodnej Bratislavy - dorazil zvyšok výpravy o 13,40h.

do legendárnych, svetoznámych kúpeľov (ešte z čias veľkého Ríma) Baile Herculane. Prechádzka mestečkom nám všetkým urobila dobre - nepršalo. Obdivovali sme staré, väčšinou schátralé budovy hotelov a kúpeľov, svedčiace o ich bohatej minulosti.
     Ale nenávidený kapitalizmus už i tu zanecháva svoje stopy v podobe aspoň zopár zrenovovaných fasád a budov bánk a hotelíkov. A postupne ..., o pár rokov ...
     JVS sa odfotilo pred dominantou hlavnej ulice - bájnym hrdinom Herkulom a zakotvilo v terasovej reštaurácii s pekným výhľadom na neskorý obed. Všetkým nám chutilo, iba Dianke trošku menej.
     Vonku sa celkom vyčasilo, prešli sme sa cez kúpeľný dom s krytou kolonádou, pozreli sme si sekvoju mamutiu a pobyt sme zakončili, samozrejme, pri stánkoch na trhu.
     O 17,40h. sme vyrazili autami ďalej a Roman s Ľubom našli perfektné bivakovacie miesto asi 5km pred Orsovou. Dosušili sme si navlhlé stany a veci z Retezatu, tu sme tuším dorazili Jožibáčiho 2-litrovku slivovice a Ľubovi začalo byť špatně od žalúdka. Žeby ten obed? Skôr zanedbaná slivovica ... :o)

     Po dobrej, suchej a pokojnej noci nás ráno začali budiť naokolo hrkotajúci povozníci na ceste. My sme svižne vyskákali zo stanov (veď sme nejakí jvs-áci) a potom už v pohode sme si odkrútili svoje ranné povinnosti.
     O 10,00h. sme dorazili do Orsovy, zastavili sme sa najprv na vyhliadke za mestom (skulptúra "sexica" bola na svojom mieste) s pekným výhľadom na Dunaj a Orsovu. V meste sme sa zastavili pre chlieb a potom na trhu.
     Z mestečka sme vyrazili popri Dunaji, prešli sme zopár hliadok colníkov a zastavovali sme sa na fotogenických miestach (i keď počasie neprialo, bolo pod mrakom):
- pri soche dáckeho kráľa Decebala, vytesanej do brala
- pri priepasti s vchodom do jaskyne Ponicova

- pri kláštore Monastirea Mrakunea s dunajskými rybármi
- pri zrúcanine Ruinele Trikule
- a prii všetkých pekných dunajských zátokách a úžinách.
     Tak sme sa postupne prepracovali až do Coronini, kde nám začalo celkom slušne pršať, takže sme sa už nikde nezastavovali a cez Pojejenu, Oravitu, Moravitu sme až tesne pred Timisoara zabivakovali na povodňovej hrádzi rieky Timis.
     Pekné miesto nám narúšali komáre. Okoloidúce vlaky v tomto prípade až tak nevadili. Čakal nás pekný západ slnka, my sme podopíjali a podojedali zásoby - zajtra frčíme domov.

     Posledné balenie nám skalil nočný dážď, stany balíme mokré, obloha je zamračená.
     Po raňajkách vyrážame do mesta Timisoara. Prechádzame sa po pešej zóne, navštívime kostol, obdivujeme staré domy a pozrieme si i nábrežie. V starom meste hľadáme nejakú predajňu so športovým tovarom, kde viacerí chceme zainvestovať. Paľo jeden taký obchod nachádza a vysielačkami zvoláva celú partu. No a tak tam všetci všetko prezeráme, omakávame a skúšame. Šťastlivci (Di, Romano) zainvestovali, nešťastlivci opäť nemali šťastie a ušetrili. Trošku sme maturovali pri platbe na platobnom termináli, ale aspoň mohol Roman dlhšie konverzovať s driečnou predavačkou (aj tak si ten pršiplášť kúpil iba z tohoto dôvodu :o)).
     Keď sme sa konečne vymotali z mesta, zastavili sme sa pri úplne novom supermarkete, lenže problém - nechceli

nás pustiť dovnútra. Tak, to bola teda drzosť, ale po chvíľke dohadovania "sa zistilo", že ho otvárajú až o pár dní.
     Cestou cez Arad do Oradey Paľovi došli baterky vo vysielačke a súčasne nám zmizli v premávke smerom do Metra. Našej posádke sa nechcelo "stvrdnúť " na ďalšie 2h. v supermarkete, tak sme sa bez rozlúčky pobrali na hranicu v Borsi. Tam sme asi hodinu čakali, či sa nedostaví Romanova posádka a potom sme pokračovali cez Debrecín a Miškolc, až do Banréve.
     Odtiaľ to mala Di už iba na skok do Betliara a ja ďalší skok do Popradu. Aj košičania dorazili šťastlivo do Košíc a blaváci sa vytešovali doma už pár dní, takže napriek blbšiemu počasiu v závere - Rumunsko 2004 dopadlo výborne a tešíme sa na ďalší ročník.