Tak sme sa tešilíííí a ten deň v sobotu prišiel.
     O 8,15h. sme s Ester a Šaňom vyrazili z Popradu do Košíc. Po obligátnom zvítaní a poprebaľovaní vecí sme spolu s Paľom, Marošom a Lacom (v 2. aute) pokračovali v ceste cez Maďarsko. Na EU hranici sme už takmer ani nestáli - rady sú minulosťou. Cez Tokaj a Beretyoújfalú sme sa prepracovali k rumunskej hranici - a aký to rozdiel - hneď na úvod nás s Ester zdžubal rumunský colník (sorry, ale je to priliehavý výraz), že nerozumieme, čo od nás po rumunsky chce.
     Takže, prvý dotyk s krajinou sme mali za sebou ..., zmenili sme si ešte peniažky - kurz bol opäť trošku priaznivejší (pre nás) a benzín opäť o niečo drahší (ale stále veľmi lacný) oproti minulému roku.

     V Oradei sme neobišli METRO, nakupovači tu strávili 1,5h., potom sme pokračovali smerom na Cluj. V Alesde sme odbočili z hlavnej cesty a zastavili na fare, kde Paľo s Marošom navštívili pána farára, aby získali nejaké informácie o ďalších možnostiach nášho pobytu.
     O 19,00h. sme dorazili do slovenskej obce Sinteu (slo-vensky: Nova Huta). Mali sme šťastie - prvý človek, na ktorého sme natrafili a oslovili s otázkou, kde sa tu dá prespať - bol Joži báči Furic, ktorý nás hneď pozval na svoju záhradu.
     Stany sme si postavili na sviežej pažiti a po večeri sme večer venovali debatám a oddychu. O 21,30h. sa spustil dážď, ktorý nás zahnal do stanov, pršalo potom celú noc.

      Ráno ešte pršalo, ale potom vyšlo slniečko, začalo byť teplo a urobil sa pekný deň. Pri raňajkách sme sa rozho-dovali, čo s načatým dňom. Na pozvanie pani Furicovej išli všetci k Furicovcom na polievku (strašne zlatí a dobro-srdeční ľudia), ja som debatoval s okoloidúcim susedom - Jánom Žifčákom.
     Okolo 12-tej sme naskákali do aut a šli sme k miestne-mu kostolu (je nedeľa a domáci boli na omši) a na faru. V rozhovore s farárom Albertom sme postupne získali obraz, ako tu slováci žijú a aké majú problémy.
     Cestou od fary sme sa zastavili na Obecnom úrade, kde prebiehali regionálne voľby. Z volieb sme pokračovali do krčmy na pivko a vrátili sme sa k našim stanom.
     Najedli sme sa a potom sa vybral Šaňo s Ester na huby a my ostatní (fotografi) sme sa pustili cez lúky do okolia.

     Natrafili sme na pani Žifčákovú, pasúcu kravku. Poke-cali sme, dozvedeli sme sa niečo nové a pokračovali okolo lesného prameňa ku Kadlecovcom, kde sa spustil dážď. Pána Kadleca sme najprv pomenovali "ujo Volkswagen", pretože sa venoval oprave svojho Golfu, ale pokecali sme aj s pani Kadlecovou.
     Cestou domov sa spustila poriadna lejavica, tak sme sa ešte zastavili u Žifčákovcov a pretrpeli najhoršie.
     Naši pohostinní domáci nás pozvali na večeru a museli sme jesť napriek tomu, že sme už večerali z vlastných zásob. Polievka, mäsko so zemiakmi a za tým malinovica a višňovica - neuveriteľne nás hostili a neustále vynukovali s typickým: "pomerajte sa".
     V noci bola tma a teplo. Ester, Šaňo a Maroš ostali na pozvanie domácich spať v domčeku.

      Nadránom som sa zobudil na dážď, ale bola to veľmi teplá noc, preto sme i skoro vstali a už o 9,30h. sme vyrazili do cca 25km vzdialenej Gemelčičky. Cestou sme sa, ešte v Novej Hute, zastavili pri škole na pokec s pani učiteľkou Zábruškovou, ale tá nás veľmi diplomaticky odbila, lebo má veľmi zlé skúsenosti s "novinármi".
      A tak sme sa v teplom počasí trmácali výmoľmi po no-vej šotolinovej ceste, pomedzi usadlosti a zastavovali sme sa pri fotografických motívoch (koníky, kravičky, kvetinky), prípadne sme hľadali správny smer.
      V Gemelčičke sme priamo padli do rany pánovi farárovi Roľníkovi, ktorý nás hneď pozval na faru na polievku a kávu. Potom nám ukázal nový charitný dom a kostol. Popritom sme intenzívne debatovali a fotili.

      Navštívili sme i miestnu školu, kde sme sa stretlii s p. učiteľkou Králikovou, ktorá do tohto zabudnutého kraja zablúdila až z Bratislavy. Po ďalšej káve a rozhovoroch sme sa s našimi hostiteľmi rozlúčili a vydali sme sa na spiatočnú cestu. Opäť sme fotili a neodpustili sme si záverečné pivko v krčme.
      U nás doma som sa najprv navečeral a potom som sa dozvedel, že domáci Furicovci nás pozývajú na večeru ku nim. Výhovorky ani argumenty nepomáhali, musel som si brucho znásilniť druhou večerou a zaliať to celé pár kalíškami slivovice (aby som domácich neurazil).
      Nebol som sám, ktorý trpel akútnym stavom pre-žranosti, preto sme sa pred uložením na spánok išli všetci ešte prejsť. Pri stanoch sme potom debatovali až do 1h.!

      Ráno sa s plným bruchom zo včerajšej dvojvečere vstávalo ťažšie, ale všetko zabezpečil budíček v podobe húkajúceho alarmu na Esterinom Peugeote.
      Dnes sme sa vybrali do ďalšej slovenskej obce - Bo-donoš. Šiel s nami aj Jožibáči Furic. Na fare v Bodonoši sme sa stretli s kňazom Gondekom, ktorý študoval u nás v seminári na Spišskej Kapitule. Pohostil nás kávou a potom sme šli navštíviť miestne slovenské lýceum. Tu sa nám venoval profesor Juraj Cigáň (horolezec), ukázal nám tunajšiu pýchu - PC učebňu.
      Pri návrate domov sme sa pokúsili autami vystúpiť na

Petriš, ale terén bol dosť neschodný, nechceli sme riskovať poškodenie aut a tak sme si iba nabrali z miestnej minerálky a Jožibáči nás zaviedol ku kláštoru na Poiane Florior. Kláštor, bývalý zámok, vyzerá dosť "sešle", ale pracuje sa na jeho rekonštrukcii. Trošku sme si ho zvnútra popreliezali, pozreli sme si aj drevený kostolík a mníšky, ktoré tu sprevádzali návštevníkov a vrátili sme sa domov.
      Hneď bola vyhlásená večera, p. Furicová nás hostila ako svojich, za večerou nasledovali vynikajúce pampúchy a nevyhnutná slivovica.

      V noci bola super búrka, blesky blikali, hromy bili a pršalóóó ... Preto bolo ráno zamračené. Po raňajkách a zbalení, došlo k rozlúčke s našimi milými domácimi Furicovcami, odovzdali sme im zopár skromných darčekov a urobili sme si spoločné foto.
      O 10,45h. sme vyrazili zo Sinteu. Zastavili sme sa v Alesde u dekana Kubaľáka, aby sme sa mu poďakovali a zdôverili sa s našimi zážitkami, ale na fare sme ho nezastihli. Tak sme mu nechali v schránke odkaz a pokračovali sme do mestečka Suncuius.
      Paľo sa potreboval stretnúť s nejakou krčmárkou, tak sme si dali po pivku a vo vedľajšej pekárničke sme si kúpili chutné, čerstvé chleby a jeden sme aj hneď pri pive zlikvidovali. Potom sme sadli do aut a odviezli sme sa ešte

pár km do doliny Crisului, k ústiu jaskyne Unguru mare.
      Paľo dohodol s rumunom výlet do blízkej rokliny a tak o 13.40h. sme vyrazili. Fotili sme, preskakovali potôčik, obdivovali sírny potok a došli sme k jaskyni Cotuna. Vnútri boli pekné vodné kaskády, opäť sme fotili. Po návrate k sírnemu potoku sme sa rozdelili: makači: Paľo, Laco, Martin odišli s rumunom do tábora skratkou cez kopec a mäkkýši: ja, Šaňo, Estera sme sa vrátili naspäť pôvodným chodníkom. Naša časť výpravy sa vrátila do tábora samozrejme o hodinu skôr, ale makači mali za sebou nekonečné superzážitky a výhľady (aspoň tak to tvrdili oni :o)).
      Večer bola večera a pivko - doniesol Paľo z dediny. Spali sme v chate - bolo tam útulne a teplo.