Po večerných správach a Uragáne, ktoré sme si pozreli v zostave: Peťo, Slavo a Zuzka, sme na dvore pred základňou začuli známy zvuk Henryho 105-ťky. Prišiel spolu s Diankou, ktorá si (podľa jej vlastných slov) z bohatej ponuky možností, ktorým autom a s

kým príde vybrala tú najhoršiu (nič osobné, Henry ...). Onedlho dorazili v plnej zostave Kočišovci a za nimi aj Jaro, Renča a karty. Kým si Peťo plnil svoje pracovné povinnosti, my ostatní sme sa porozprávali a najedli. Zlatým klincom večera boli ako obvykle karty.

Ženská zostava opäť potvrdila, že logickú hru - faraóna so žolíkovými kartami vie hrať lepšie. Keď sme už na kôpku kariet začali hádzať arašidy a do úst si pchať karty, usúdili sme, že je najvyšší čas ísť spať.

   Ráno sa zastavil Sväťo - vyzdvihol si u Peťa pracovný materiál a nám ostatným prízvukoval, aby sme si vážili, že sa môžme ísť flákať do Slovraja, zatiaľčo on musí pracovať. Okolo desiatej sa Petrovi asi na piaty pokus (povel : Ideme!) podarilo dostať nás aspoň pred základňu. Henry sa rozhodol, že urobí úvodnú fotku, pričom nedobrovoľne zaujal na chodníku vodorovnú polohu (alebo to bolo kvôli hlbšiemu umeleckému dojmu...?). Gabika s deťmi išli vychutnávať krásy slnkom zaliatych Tatier a my ostatní sme vyrazili dvomi zelenými žihadlami na Podlesok. Zaparkovali sme v zákaze vjazdu a rozpočítali sme si prípadnú pokutu. Potom nám už nič nebránilo vyštartovať smer Suchá Belá. Cestou sme obdivovali skalné okná, obrie hrnce, stupne a vodopády: Misový,

Roklina, Okienkový, Korytový, Bočný a Kaskády (aspoň tak to píšu v sprievodcovi po Slovraji ...). Počasie bolo pekné, nad nami sa rozprestieralo priam katalógové nebo (© Stano). Pózovali sme na rebríkoch pre našich dvorných fotografov: Petra, Henryho a Paľa. Henry nám chcel aj zaspievať, ale keď mu Peťo povedal, že vďaka jeho spevu nebudú mať kamzíky mladé, tak si to radšej rozmyslel. Asi v polovici cesty sme narazili na miesto, kde (bez noža a pištole) prepadával hlad, ale statočne sme vydržali až na planinu Glac. Posilnení chlebom, čajom, čokoládou a rumom sme sa vybrali do rokliny Kyseľ. Tí z nás, ktorým jedna protismerná cesta nestačila si odskočili po žltej značke ešte pozrieť obrovský vodopád. Odfotili sme sa pri zákazovej značke (STOP) a fičali za našimi predskokanmi na Kláštorisko. Pozreli

sme si ruiny niekdajšieho kart. kláštora a dokončili guľovačku, ktorá sa začala už cestou, kedy sa bezbranní makači, držiaci sa oboma rukami rebríka nemohli brániť snehovému útoku zhora. Peťova vízia prejsť Kláštornou roklinou a prielomom Hornádu späť na Podlesok sa ukázala ako priveľmi optimistická... Vegettour sa nezaprie... Vrátili sme sa k autám cestou okolo hrdla Hornádu. Papuče sme na kolesách nenašli a šťastne sme sa vrátili do Popradu. Najedli sme sa a pozerali dobrodružný film. Niektorí ho naozaj videli, my "trápni", čo menej vydržíme sme ho prespali. V prestávkach na reklamy sme si pozreli fotodokumentáciu z dnešného dňa. Naša skupina sa pomaly rozpadávala, ako prví to vzdali pridružení členovia. Ostatní sa porozprávali a išli spať, len Gabika by krížila lúšťovky až do rána.

   Zo základne sme vyrazili ešte neskôr ako včera. Bolo nás jedenásť (už je nás len desať...) a išli sme piatimi autami, takže sme vyzerali ako svadobný sprievod. Niektorých "svadobčanov" sme museli po ceste čakať, takže do lesného športového areálu na Grajnári sme dorazili až o 11.15. Na čele s Petrom sme sa vydali na trasu. Za prvou poriadnou zákrutou sme mali prvú prestávku, zjedli sme

Gabike bábovku a pokračovali sme v ceste. Po pár kilometroch sa od nás odčlenili Gabika s Ivankou a Barborkou. Ostatní makači pokračovali do sedla Pálenica.
   Posledný úsek na vrchol Pálenice absolvovali niektorí na bežkách, niektorí peši a niektorí kombinovane. Pali a jeho povestná trojnožka nás čakali pod sedlom. Po vrcholovej fotke, zlikvidovaní čokolády a Peťom trikrát

opakovanom výklade o kruhovom výhľade do okolia (Spišská Nová Ves, vrch Knola, Mlynky, Dobšinský kopec, Kráľova Hoľa ...) sme sa vrátili k Paľovi. Bol to úsek, na ktorom sme asi všetci zlomili rekord v počte pádov. S krátkymi prestávkami sme sa potom dopracovali až na parkovisko. Rozlúčilisme sa a vydali na cestu domov...