JVS - Rumunsko 2003

nedeľa - 20.7.2003
Sapinta, Birsana, Ieud

      Ráno nás zobudil dážď, našťastie nepršalo dlho, tak sme mohli zbaliť stany a vybrať sa na návštevu veselého cintorína v Sapinte. Tu sme obdivovali náhrobky, na ktorých boli kresby, charakterizujúce život dotyčného človeka, jeho povolanie, alebo zobrazovali spôsob akým zomrel. Najzaujímavejšie náhrobky sme si tajne odfotili (no foto, no ...) Skutočnosť, že tento cintorín je svetovou raritou nám potvrdil aj autobus plný všadeprítomných japonských turistov s Jashicou na krku. Pozreli sme si aj priľahlý kostolík, načerpali vodu a pokračovali do Birsany.
      Cestou sme sa roztratili a hoci sme si dohodli miesto stretnutia, dve hodiny sme sa hľadali. Niektorí čakali pri drevenom kostolíku - pamiatke UNESCO, iní pri neďalekom novodobom komplexe drevených stavieb. No čo, hlavne, že sme sa našli.
     Pokračujeme do dedinky Ieud. Ideme spolu do skanzena, obdivujeme tkané výrobky. Deti (Ivanka, Mar-

tinka a Henry) skúšajú, ako funguje tkáčsky stroj a ako sa dá popri tkaní hojdať kolíska. Martinka a Ivanka všetko bravúrne zvládajú, Henrymu sa to tiež zapáčilo a v návale nadšenia takmer vyklopil dieťatko z kolísky (ešteže je to len bábika, že ...?). Pred skanzenom rástlo konope, Pišta nám vysvetľuje, že hoci sú tu všetci domáci usmiati, to konope je len technické ... Ešte si pozrieme drevený kostolík a pokračujeme v ceste.
Obdivujeme malebné drevené brány (dačo nenormálne ...) a pozorujeme domácich, sediacich na lavičkách pred domami. Zastavujeme sa na pivo a Jaro vysvetľuje Slavovi, že keď nejde po ceste tesne za Paľom, tak to neznamená, že púšťa Slava pred seba, ale len udržiava bezpečnú vzdialenosť.
Až okolo 21.00 nachádzame bivak v priesmyku "Pasul Prislop" v sympatickej nadmorskej výške 1 416 m.n.m. Staviame stany, slabšie povahy spia v aute.

pondelok - 21.7.2003
Moldovita, Sucevita, Campulung Moldovenesc

      Ráno strasieme zo seba cencúle a pokračujeme do Moldavice. Hneď po štarte vidíme asi 5 ideálnych miest na bivak. Ale my sme makači, nám bolo v priesmyku dobre, nie? V Moldavici sme si obliekli žlté sukne (ktoré našim mužským zástupcom mimoriadne pristali) a pozreli sme si kláštor (ako obvykle: no foto ...).
      Presunuli sme sa do Sucevity, kde sme si pozreli ďalší kláštor, ale sukne nám tu nechceli dať, museli sme sa vrátiť po "nohavice s dlhým rukávom".
      Večer hľadáme bivak, dohovárame sa s domácimi v ruštine, púšťame sa na odbočku ku kempu, ktorý by mal byť vzdialený 4 kilometre. Mal by ... Po ceste typu "rallye

Paríž - Dakar", alias "Cimpulung Moldovenesc - Chiril", hľadáme kemp. Míňame prvý, pokračujeme ďalej, keď už ideme podstatne viac ako 4 kilometre, vraciame sa do prvého kempu. Keďže tu majú taxu len pre chatky, máme dovolené postaviť si stany a úplne zadarmo. Z vďačnosti sľubujeme, že urobíme tržbu v reštaurácii. Sľub dodržiavame, po diskusii s čašníčkou, ktorá nám prekladá názvy jedál do ruštiny si objednávame a urobíme účet za 1 270 000 lei. No a, veď sme pracháči ... Na oplátku nám zasa vďační domáci dovoľujú osprchovať sa v sprchách pre personál.

utorok - 22.7.2003
Lacul Izvorul Muntelui, Cheile Bicazului

     Členovia tanečného klubu JVS (Gabika, Ivanka, Barborka, Jaro, Renka a Dianka) namiesto rozcvičky tancujú, my, čo máme obe nohy ľavé a ešte k tomu drevené (Zuzka Kr., Peto B., …) sa len závistlivo prizeráme.
     O desiatej vyrážame, tri autá idú jednou cestou, ďalšie tri inou. Onedlho sa stretávame a pokračujeme spoločne k jazeru Lacul Izvorul Muntelui. Kúpeme sa, Henry s Gabikou a po dlhšom presviedčaní a povzbudzovaní aj Roman, predvádzajú ukážkové skoky do vody.
     Po hodinovom kúpaní pokračujeme kaňonom Cheile

Bicazului ku červenému jazeru "Lacu Rosu". Cestou kupujeme suveníry. Na parkovisku pri jazere si nás vystriehla sexy teta s fúzami a ponúkla nám ubytovanie na pozemku pri jej chatke. Makači po dlhšom presviedčaní naložili tetu do auta a vydali sa na obhliadku miesta. Vrátili sa nadšení, takže budemne spať na pozemku s hajzlíkmi, tečúcou vodou a prístreškom.
Večer prší, ale vďaka geniálnemu Ivankinmu nápadu požičať si miestny slnečník, všetci pod ním prebiehame s jedlom od áut ku prístrešku, kde sa pekne v suchu spoločne najeme.

streda - 23.7.2003
Lacu Rosu, Cheile Bicazului, Praid

     Odchádzame o 10.00 k prírodnému jazeru "Lacu Ro-su" s inkrustovanými kmeňmi stromov. Tu sa rozchá-dzame, ideme na prechádzku okolo jazera, jedna skupina z pravej strany, druhá z ľavej.
     Pokračujeme do kaňona "Cheile Bicazului", dávame si rozchod, prechádzame sa kaňonom, fotíme, kupujeme suveníry. Plánovaný kaňoning po rumunsky sa nakoniec neuskutočnil, pokračujeme v ceste - smer Sovata.
     Zastavujeme sa v Praide, zisťujeme, kedy je otvorená

soľná baňa. Pred baňou zastavuje nákladné auto s nákladom soli. Domáci prechádzajú okolo a s každým okoloidúcim ubudne z auta hrudka soli.
Hľadáme miesto na stanovanie a súčasne soľné masívy a soľné jazierka. Pali nachádza jedno aj druhé. Domáci nám nezištne poskytnú miesto na stanovanie na svojom pozemku (nezištne = pivo + peniaze na cigarety). Sotva stihneme postaviť stany a najesť sa, začína pršať a prší celú noc.

štvrtok - 24.7.2003
Praid, Sovata, Corund

     Za nezištné poskytnutie miesta na stanovanie chcú ráno domáci 100 000 lei za každé auto. Vraj preto, že sme autami nezastali na kraji pozemku a "pováľali" im trávnik. Sľubujú, že sa o hodinu vrátia.
      Začína kropiť, rýchlo sa balíme a odchádzame do soľnej bane v Praide. Čítame si tabuľu, podľa ktorej nesmú ísť do bane tí, ktorí trpia klaustrofóbiou, alebo srdcovými chorobami a tí, čo sú opití. Do bane tiež nepúšťajú zvieratká, tak nevieme, či budeme môcť ísť všetci. Nepochopiteľný sa nám zdá len zákaz hrania loptových hier, ale len do chvíle, kým nevstúpime do bane. Po krátkej ceste špičkovým autobusom z obdobia druhohôr vchádzame do bane a zažívame šok. Táto baňa je jeden veľký biznis (čítaj "business"). Sú tu lavičky, bufety, obchodíky, šmýkalky, hojdačky, deti tu hrajú badminton. Hľadáme smer dvadsaťminútovej prehliadky, o ktorej sme sa dočítali pri vchode. Dozvedáme sa, že tých 20 minút, to je čas, za ktorý sa človek spamätá z toho kolotoča, čo tu vidí a vyjde von.
     Nakoniec sa nás ale predsa len ujme mladá sprie-vodkyňa (pamätáte chlapci, nie?)(Pamätáme, pamätáme - pozn. PB), ktorá nám v maďarčine rozpráva o bani, aj o

ostatných soľných baniach v Rumunsku. Dvorný tlmočník Pišta nám to prekladá do slovenčiny. Súčasťou bane je aj ekumenická kaplnka, po jej prehliadke si dávame rozchod. Pri východe sa tlačíme v rade na autobus a začíname rozumieť tomu, prečo je táto baňa neprístupná pre tých, čo majú klaustrofóbiu.
     Popoludní si dávame rozchod, drvivá väčšina ide na kúpalisko so slanou vodou, len individualisti si idú omrknúť soľné masívy.
     Pokračujeme k medvediemu jazeru "Lacul Ursu" do Sovaty, prejdeme sa dookola, kupujeme si (poniektorí) hot-dog s dvomi párkami (nech žije Rumunsko!) a cestujeme k našej ďalšej zastávke, ktorou je mestečko Corund so známou keramikou.
      Stanujeme neďaleko na trochu nerovnom teréne, preto sú naše stany roztrúsené ako skleróza a každý má pred stanom svoje vlastné kravské h... (exkrement). Pri romantickom svetle Paľovej blikajúcej baterky trávime svoj prvý spoločný večer. Chýbajú len Pišta so Zuzkou, ktorí súťažia s deťmi, kto skôr zaspí. Pišta s veľkým náskokom víťazí.

piatok - 25.7.2003
Odorheiu Secuilesc, Baile Tusnad, Baile Balvanyos

     Vyrážame o 9.30 do mesta Odorheiu Secuiesc - je to prvé čisté mesto, ktoré v Rumunsku vidíme. Vyberáme sa na nákupy a lúčime sa so Zuzkou, Pištom a Marošom, ktorí odchádzajú domov, nevediac o čo všetko prichádzajú. Po ceste čerpáme minerálku.
     Hlavnou náplňou dnešného dňa je kráterové jazierko Lacul sf. Ana pri Baile Tusnad. Obdivujeme, kúpeme sa v studenej vode a la Dedinky (ta to ne more …), fotíme a hráme faraóna so žolíkovými kartami. Pozrieme si ešte menšie podobné jazierko, deti (Roman, Slavo a Zuzka) sa počľapkajú v rašeline a pokračujeme do Baile Balvanyos ku sírnej jaskyni, ku ktorej bez problémov trafíme po smrade.
     Cestou sa Mrázik Roman prihovára Peťovi, ktorý oddy-

chuje na lavičke: "Je Ti teplo, jaskyniarik?" Ešte než dôjdeme k oficiálnemu vchodu, lezieme na prieskum do malého prírodného vchodu do jaskyne (tj. do diery), tí ktorí si čupnú, či už z nevedomosti, alebo preto, že chcú byť frajeri, dostanú pri nádychu do nosa poriadnu sírnu pecku. V jaskyni si sadáme na lavičku a čakáme, čo sa bude diať. Oblieva nás teplo, máme pocit, že sme sa počúrali (alebo to nie je len pocit?) Henry testuje v akej výške prestane horieť zápalka a Peťo sa obetuje v prospech fotografického krúžku JVS a lezie do jaskyne pozóvať pre Nový čas.
Stanujeme na lúke blízko jaskyne obklopení Rumunmi, na ktorých trúbia snáď všetky okoloidúce autá. Večer si robíme malé posedenie, ktoré končí diskusiou podnikateľov Peťa a Paľa , ktorí sa nakoniec zhodli na tom, že: he he he.

sobota - 26.7.2003
Targu Secuiest - Onesti - Adjud - Braila - Mr. Cocos

     Celú noc pršalo a tak ráno rýchlo skladáme stany a súťažíme, kto elegantnejšie výjde s autom z lúky na cestu. Víťazia všetci, nikoho netreba ťahať lanom. Barborka má dnes narodeniny, tak jej blahoželáme.
     Pokračujeme cez Onesti a Adjud do Braile, kde sa prevážame na kompe cez Dunaj.
     Pokračujeme v ceste, Slava so Zuzkou zastavujú policajti za predbiehanie tesne za železničným priecestím a chcú od nich 1 000 000 lei, že im inak nevrátia doklady. Nakoniec ich však ukecáme, porozprávame im, aké je Rumunsko krásne a máme milión na rozhadzovanie. Pali nám neskôr vysvetlil, že nabudúce máme v takom prípade

povedať, že sme z ambasády a ideme tam zavolať a policajti nám dajú pokoj.
Pokračujeme smerom na Tulceu, po ceste kupujeme melóny. Slavo dostane k melónu ako bonus pár paradajok a za láskavosť odmení predávajúceho pivom. Keď to zbadá jeho kolega, hneď prinesie sáčok marhúľ. Takto tu funguje bartrový obchod. Stáť tam ešte chvíľu, máme v kufri celý ovocný sad a žiadne pivo.
Stanujeme pri Monastirea Cocos, asi 30 km pred Tulceou, robíme si prvý táborák na Barborkinu počesť a jeme výbornú tortu, ktorú nám pripravila Gabika.

nedeľa - 27.7.2003
Tulcea, Navodari

     Odchádzame o 9.30 do Tulcei, parkujeme v meste, neďaleko múzea. Obdivujeme pelikány, vznášajúce sa nad nami a tie z vďačnosti značkujú Romana. Meníme peniaze, opäť sme milionári a pokračujeme do múzea delty Dunaja. Po prehliadke sekcie vtákov a rýb, objavuje makač Paľo aj oddelenie minerálov.
     Z Tulcei pokračujeme do Navodari, po ceste tankujeme. Slavo dostal defekt, mení koleso a vďaka výdatnej pomoci Kočišovcov sa zdržiavame len 30 minút.
     Do Navodari sme dorazili popoludní, v horúčave asi

hodinu hľadáme vhodný kemp so stromami a prijateľnými cenami. Po úspešnom výbere skočíme do plaviek a šúúúp do mora. Tí, ktorým aklimatizácia trvá trochu dlhšie pozorujú z brehu prvých našich makačov a čudujú sa, prečo sa vo vode ohadzujú žltým melónom. Keď drží melón už veľmi dlho pokope, zisťujeme, že to preto, lebo je to lopta Ivanky a Barborky.
Večer sa sťahujeme na pekné miestečko pod stromami, Slavo objavuje ďalší defekt a jeho obľúbeným rumunským slovom sa stáva "vulcanizare".

pondelok - 28.7.2003
Navodari - o more mióóó

Je to neuveriteľné, ale ráno sa môžeme povaľovať ako dlho chceme a nemusíme skladať stany. Ideme k moru, bláznime sa vo vlnách, hráme sa s loptou, opaľujeme sa. Martinku zahrabali deti do piesku, Henry (aby nezaostával) sa zahrabáva sám.
Na obed utekáme do tieňa, len oneskorenci až teraz prichádzajú k moru. Hráme karty, obedujeme, perieme veľké prádlo. Večer nasleduje opäť kúpanie v mori - dru-

há časť.
Na brehu - asi 2 kilometre od našej pláže objavujeme vyplaveného mŕtveho delfína, deti ho chcú silou mocou vidieť, tak im sľubujeme, že zajtra uvidia krajšieho - živého.
Večer sa zoskupujeme okolo grilu Renky a Jara a pozorujeme ako večerajú. Zľutovali sa nad nami, jeme aj my - výborné opekané zemiaky so slaninkou.

utorok - 29.7.2003
Constanta, Mamaia

Tí makači, ktorí sú romantickejšie založení a hlavne nie sú leniví si s východom slnka išli zaplávať. Ostatní si užívajú dlhý spánok.
Okolo obeda sa vyberáme na výlet do Constance, len šéf Paľo ostáva strážiť stany. Naše prvé kroky v Constanci smerujú za kultúrou - pozeráme si zachovalé archeologické pamiatky v múzeu národnej histórie a archeológie, pokračujeme do mešity, vyšlapeme si v nej po 140 schodoch na 47m vysokú vežu a fotíme prístav z vtáčej perspektívy. Tí, ktorým ešte kultúry nestačilo idú do múzea archeológie, ostatní pokračujeme smerom k moru. Zastavíme sa v pravoslávnom kostole a odtiaľ ideme do akvária. Pred akváriom fotíme majestátnu budovu niekdajšieho kasína, dnes reštaurácie - krásnej a prázdnej. Zastavíme sa na pizzu a pivo, prípadne na kebab (a pivo) a v trochu ochudobnenej zostave sa vyberáme smerom na Mamaiu na cestu do delfinária. Za

symbolických 25 000 lei máme možnosť vidieť dvadsaťminútové bláznenie delfína (to ako oficiálny program), po predstavení zisťujeme, že vo vedľajšej miestnosti majú nielen delfína, ale aj tulene a tak Dianka po druhýkrát stojí v rade na lístky. Deti majú radosť a "dospelí" ešte väčšiu.
Slavo ide odniesť Romanov melón do auta a po ceste chce kúpiť jeden aj pre seba. Keď už má vybratý ten najkrajší a najlepší a chystá sa zaplatiť, zisťuje, že nemá pri sebe peniaze. Rukami-nohami a rečou podobnou esperantu vysvetľuje predavačovi, že: "No money, no money, meine Frau hat money" a vracia mu melón. Predavač mu dá zadarmo iný melón, veď keď už má chudák na krku takú ježibabu, čo mu berie peniaze, nech sa aspoň naje …
Večer nasleduje kúpanie v mori a po ňom polhodinové vyberanie "zeleného humusu" z plaviek. Na záver nám deti 5-krát zaspievajú "Idzem na bicigľu".

streda - 30.7.2003
Navodari - Slobozia - Buzau - Manzalesti

     Dnes sa našli ďalšie ranné vtáčatá, ktoré si išli zaplávať s východom slnka.
     Ostatní sa k moru dostali podstatne neskôr a tak vyrážame z Navodari až o druhej. Dnes sa nikde po ceste nestretávame, máme pred sebou niekoľko stoviek kilometrov. Prechádzame cez Sloboziu a Buzau, cestou nakupujeme.
     Romanovcov zastavujú po ceste policajti a za predbiehanie cez plnú čiaru v dedine chcú od nich 2 000 000 lei! Dianka s Romanom sa snažia z toho vykrútiť a spomenú si na Paľovu radu s ambasádou. Skôr ako to však stihnú vysloviť, počujú ako jeden policajt hovorí dru-

hému: "Určite budú chcieť volať na ambasádu a nebudú chcieť zaplatiť". Tak takto im chcú vziať z ruky najväčší trumf? Nakoniec odchádzajú Romanovci predsa len bez ujmy na zdraví a na peňaženke.
Stretávame sa až vo večerných hodinách v dedinke Manzalesci pri bielej skale. Hľadáme ubytovanie v neďalekej chate, kvôli vysokým cenám sa rozhodneme hľadať iné riešenie - ďalšiu chatu. Ocitáme sa na súkromnom pozemku, kde nám poradia neďaleký kemp. Jeho majiteľ sice príde až ráno, ale dá sa tam prenocovať. Potme staviame stany a ideme spať.

štvrtok - 31.7.2003
Meledic, Focul Viu

     Skoro ráno - ešte pred príchodom majiteľa - opúšťame kemp a raňajkujeme pri autách. Zasa sme ušetrili …
      Ideme si pozrieť soľný kras planiny Meledic, fotíme a mokneme. Stretávame sa pri autách a obedujeme. Opäť prší, skrývame sa do áut, len Dianka a Henry statočne sedia vonku v pršiplášťoch na plážových stoličkách a chlípu polievku.
     Presúvame sa autami o kúsok ďalej k soľnému amfiteátru. Prechádzame kaňonom a hľadáme soľný tunel. Tak takto vyzerá kaňoning po rumunsky. Makačului Slavo nachádza soľný tunel, ale nebyť Romana, nedostane sa odtiaľ von. No a čo, hlavne, že budú fotky,

nie? A Roman, viem, že to nerád počuješ, ale si hrdina.
Pokračujeme zablatenou cestou "ralley Lopatari - Focul Viu" ku prírodným ohňom - najprv autami a potom v sprievode jedného z domácich (vraj 600 metrov) peši. Podarí sa nám zapáliť 4 ohne a cestou naspäť súťažíme, kto krajšie spadne do blata. Henry odporúča došlapovať na päty (alebo 9 z 10 JVS-ákov odporúča …). Henry napriek svojmu vlastnému odporúčaniu padá a chvíľu po ňom aj Barborka (ale Henry spadol prvý, však Barbie?)
Po náročnom zostupe si umývame topánky, ponožky, nohy, návleky … v potoku a presúvame sa na miesto bivaku, ktoré nám poskytli domáci.

piatok - 1.8.2003
Lopatari, Vulcanii Noroiosi, Slanic

     Pali a Ivan nás budili už o 5.30, aby sme si stihli pobaliť stany, kým neprší. Je 7.00, neprší a stále sme tu …
     Lúčime sa s Bátovcami, ktorí už dnes cestujú do ďalekej Bratislavy a odchádzame o 8.00. Zastavujeme sa v Lopatari v obchode a pokračujeme cez Arbanasi a Beciu k studeným bahenným sopkám - Paclele Mare. Po ceste Paľove auto zapadne a tak ho Jarovým lanom a holými rukami ťaháme z blata.
     Keď dorazíme k sopkám, s foťákmi v rukách trpezlivo čakáme na skvelé zábery, najväčšiu trpezlivosť má náš boss Paľo. Peťo sa v sandálkach šmykne a zaschnuté bahno si ako pamiatku necháva na nohách až do večera. Nasleduje ho aj Roman, ktorého pred pádom zachraňuje Renka a stáva sa našou novou hrdinkou.
     Odtiaľ pokračujeme smerom na Slanic. Po ceste sa ešte zastavujeme pri ropnej veži, ktorú (asi na našu počesť) jej obsluhujúci vypne. Cestou prechádzame cez

dedinu Viperesti (vypereš Ty) a potom sa už zasta--vujeme až pri areáli prírodného slaného kúpaliska v Slanicu. Vstupné do areálu je podstatne vyššie než to, na aké sme zvyknutí a preto hľadáme vhodné miesto na fotenie za plotom, prípadne na smetisku (však, Slavko?). Niektorí členovia fotografického krúžku JVS si predsa len nájdu spôsob ako sa dostať ďalej o odfotiť si jazierko i okolité soľné útvary. Len Peter rezignuje a fotí vrabca na plote. Najeme sa a na trhu si kupujeme hrnčeky - takmer všetci v JVS budeme mať rovnaké.
Presúvame sa na neďalekú lúku, kde zabivakujeme. Večer oslavujeme Zuzkine narodeniny, jeme slanú tortu, pijeme, spievame a tancujeme (ak sa to tak dá nazvať), Slavo na želanie spieva o Lojzovi a Líze, nevynecháme ani pieseň práce a náš program končí tak ako program STV - slovenskou hymnou.

sobota - 2.8.2003
Brasov, Sighisoara

Po rannej bojovej porade o 9. 45 vyrážame na cestu. Pre prípad, že by sme sa v priebehu dňa roztratili, dohadujeme si aj miesto na bivak.
Našou prvou zastávkou je Brasov. Je to zázrak, ale všetci sa stretávame pri kostole "Biserica Neagra", tak ako sme sa dohodli. Tu si dávame rozchod, ale v podstate sa všetci vydáme na rovnaké miesta. Vyrážame na lanovku a onedlho sa už z vyhliadky kocháme pohľadom na mesto. Takto máme celý Brasov ako na dlani. Prejdeme sa aj po pešej zóne, popozeráme si bašty, námestie a zájdeme aj do cukrárne, ktorú v sprievodcovi tak ospevovali. Mali pravdu, majú tu výborné zákusky. Dokonca ani niektorí z tých, čo majú

žalúdočnočrevné problémy neodolali sladkému pokušeniu.
Ďalšou zastávkou je Sighisoara - rodisko grófa Dra-culu, kde sa stretávame pri jeho rodnom dome a dozvedáme sa, že sa pôvodne volal Vlad Tepes. Prechádzame sa malebnými uličkami, fotíme zaujímavé domčeky. Dokupujeme posledné darčeky pre rodinu (a pre seba) a vyrážame na cestu.
Pokračujeme cez Tirgu Mures do kaňona "Cheille Turzii". Zastavujeme sa na benzínke, Roman a Slavo tankujú svojim utrápeným plechovým deťom Sunar extra (Shell V Power). Niektorí dorážajú do kaňona večer, ďalší až neskoro v noci. Hlavne, že sme tu všetci.

nedeľa - 3.8.2003
Turda - Oradea - Debrecen - Košice

Dnes sa lúčime s Rumunskom. Fotíme ešte kaňon a vyrážame na cestu do Oradey. Po minutí posledných zásob rumunskej národnej meny v Metre, vyrážame na hranice. Alkohol sme skrývali zbytočne, nikto nás nekontroluje. Colníkovi sa slušne rumunsky pozdravíme, on sa odzdraví a pýta sa peknou slovenčinou: "Aj vy ste boli v Karpatoch?". Pri pomyslení koľko teraz stojí benzín na Slovensku, šetríme a tlačíme autá k hranici.

     La revedere, Romania.
     V Maďarsku prechádzajú niektorí cez Miskolc, iní cez Nyiregyházsu a všetci sa stretávame až u Paľa pred domom. Zjeme Henrymu melón a lúčime sa. Dohodneme sa, že keď všetci budeme mať fotky, tak sa stretneme, takže vtedy, keď bude mať fotky Roman …
      Tak "Ľavé dvere" o rok, makačului …