V Košiciach sa stretávajú Paľo, Gabika, Ivanka, Barborka, Peter, Anežka, Zuzka, Roman a Martina, aby sa pomocou troch áut dopravili do Hniezdneho, kde nás už očakáva Peter (vlakmo z Popradu) s hostiteľom Havajom.
     Po menšej obhliadke domu z roku 1689 sa ubytujeme, dovaríme guláš a púšťame sa do diskusie o rôznych pod-

nikateľských zámeroch. Pomaly zakladáme cestovnú kanceláriu pre dobrodruhov s rôznymi názvami (Kakadu, Budo, Vegettour a iné). Máme prediskutované všetky zájazdy, trasy a expedície, no zatiaľ ešte nevieme, kto bude ten zodpovedný, a tak sa o pol tretej v noci vyberáme spať.

     Ráno spoločným budíčkom aj poslední ospalci vyliezajú o 9.00 z svojich spacákov. Na dnešok bol naplánovaný splav Popradu do Plavča. Havaj už dopredu avizoval akútny nedostatok vody v rieke, takže sme veľmi pre-zieravo nechali lode a veslá doma.
     Po raňajkách nasadáme do našich tátošov a vydávame sa do malej dedinky menom Jarabina, kde naším cieľom bude Jarabinský prielom. Autá nechávame v dedine a cez miestne JRD sa púšťame na dobrodružnú cestu.
     Hneď pri prvých “menších tůňkach” je jasné, že to nebude bežná prechádzka. Pomaly zdolávame jednotlivé časti tohoto nádherného prielomu. Keďže niektoré časti sú náročnejšie, používame aj lano. Makačovi Havajovi je asi veľmi teplo, a tak sa kúpe v ľadovom jazierku (a možno tam aj nedobrovoľne spadol) a príklad si z neho berie aj Roman, ktorý sa radšej preventívne vyzlieka. Všetci pos-

tupne a najmä rôznymi technikami zdolávame tento nesmierne nádherný prírodný výtvor. Havaja obliekame do našich náhradných odevov, robíme ešte pár záberov a cez okolité lúky a stráne sa pomaličky vraciame k autám, aby sme sa vydali do Litmanovej. Včera sme objavili na mape, že sa tam nachádza nejaká Litmanovská ľadová jaskyňa. Jaskyňu sme neobjavili, iba perfektný bivak pre fakultatívny zájazd našej cestovnej kancelárie. Vykonáme dobrý skutok – pomáhame naložiť miestnemu obyvateľovi pripravené kamene na jeho voz s koníkom, na ktorom sa zato povozia Ivanka s Barborkou.
     Cestou späť si ešte kupujeme 3kg ovčieho syra a tešíme sa na návrat “domov” do Hniezdneho, kde nás už víta Monika. Po výdatnej večeri si prezeráme Petrove fotografie a opäť diskutujeme o dnešnom vydarenom dni a plánoch podnikania v cestovnom ruchu.

     Deň rozlúčky. Nóóó, aj také bývajú. Nás ale ešte čaká pred odchodom zopár zážitkov. Vstávame ráno, ale bohvieakoskoro to nebolo. Lúčime sa s Petrom, Anežkou a Zuzkou , ktorí musia včas domov, do Košíc (červeno-diplomové povinnosti), Monika ostáva doma a my ostatní odchádzame na Ľubovniansky hrad.
     Autá parkujeme pod hradom a za dobovej muzičky, rozliehajúcej sa z hradieb, šliapeme nahor. Fasujeme (nie po papuli) mladú, sympatickú sprievodkyňu, s ktorou prejdeme všetky nádvoria a miestnosti dolného a stredného hradu. Na horný a na donjon sa nedá - práve prebieha rekonštrukcia. Dozvedeli sme sa a videli mnoho zaujímavých vecí. Napr. videli sme (značne amatérsku) skupinu vyznávačov stredovekých bojových umení z Lipt. Mikuláša, alebo dozvedeli sme sa, že posledným hradným

pánom bol Ján Zamoyski, ktorý ušiel pred súdruhmi v roku 1944 do Španielska. A tiež, že hradná studňa má 150m hĺbku a počas vojny sa v nej pochovávalo. Ktosi (žeby ja?), dostal geni(t)álnu myšlienku, radšej ako zarábať peniažky cestovkou (viď vyššie), urobiť niečo pre vlasť a zadarmo vyčistiť studňu od tých mŕtvol. Ani kastelán neskákal 2,50m do výšky od radosti, tak sme to nechali. Bude cestovka a hotovo.
     V podhradí sme navštívili ešte skanzen ľudovej architektúry - súbor zozbieraných obydlí našich dedov.
     Deň sme ukončili pri pive a haluškách v známom salaši pri hlavnej ceste a keďže čas (hlavne môj) pokročil, odfičali sme za Monikou do Hniezdneho. Rýchlo zbaliť, rozlúčka so všetkými a rýchlo na zastávku. Bus bol natrieskaný, ale od Spišskej Belej som už sedel.