O 5.30 sa v Košiciach stretávajú Paľo, Gabika, Ivanka, Zuzka, Renátka, Miro, Martina, Roman a Ľubo, aby spoločne vyrazili do Bratislavy, kde sa stretnú ešte s Peťom, Monikou a Havajom, odkiaľ sa týchto 12 ľudí v 4 autách vydá na dobrodružnú cestu do známeho aj neznámeho Francúzska.

Celú akciu sme preto nazvali France 2000.
     Cesta po rakúskych diaľniciach ubieha rýchlo. Počasie je priveľmi horúce, no v rakúskych Alpách nás zastihla búrka. Pomaličky sa učíme jazdiť všetky autá spoločne, ale zatiaľ sa to veľmi nedarí. O 21.33 už stojíme

na pumpe medzi Innsbruckom a Talianskom a rozhodujeme sa, kde si založíme bivak. Zima a mokro nás presvedčili, že pokračovať nemá význam, a tak zostávame tu. Poniektorí v aute, poniektorí si stavajú stany.

     Ráno vyrážame smerom do Talian-ska. Diaľnice sú tu ešte rýchlejšie a Taliani jazdia divoko (keby mohli obiehať aj podkopaním sa pod autá, tak talianske diaľnice sú ako ementál). Taliansko nás niečo naučilo, a to tankovať na samoobslužnej pumpe. Podarilo sa nám to však až na druhej pumpe nachádzajúcej sa mimo mesta.

O 18.15 už stojíme pred tunelom Ten-de nachádzajúcim sa medzi Talianskom a Francúzskom.
     Konečne sa trochu schladíme, pre-tože 600 km v našich pojazdných saunách Talianskom nám dalo zabrať. 19.20 sme dorazili do nášho prvého francúzskeho bivaku pod dedinkou Saorge.

     Našli sme výborný bivak s množ-stvom cikád a úsporných svetlušiek. Prečo úsporných? Pretože nesvietia, iba blikajú. No veď sme vo Francúzsku a všetci sú tu ekologicky a energeticky uvedomelí.
      Po okúpaní sa v tunajšom potoku sa poberáme spať.

  O 10.15 a my vyrážame na pre-chádzku dedinkou Saorge. Je to malebná dedinka, domčeky z kameňa, strechy z bridlíc, uličky uzučké kamenné. Je odtiaľ skvelý výhľad do celého údolia. Nie je tu skoro žiadne zeleň, všetko je z kameňa. Aj pochovávanie na tunajšom cintoríne je zložitejšie, hroby sa tu nekopú, ale každý je nutné postaviť nad úroveň zeme.

     Po obhliadke dedinky sa ideme okú-pať do potoka Bendole. Super ľadová voda s množstvom žubrienok a niekoľkými čerebľami (ryby). Bendole vyteká z kaňona a padá niekoľko úvah, že najbližšie prídeme splaviť aj túto riečku. Po okúpaní smerujeme na juh, naším cieľom je Nice.
     Tesne pre Nice sa prejavila naša šoférska nejednotnosť a dve autá sa odtrhávajú. Paľo a Peťo bez problémov

dorazili na perfektnú pláž, zatiaľ čo Miro a Roman blúdia po meste Nice a lámanou francúzštinou sa snažia zistiť, kde vlastne to more v Nice je. Jazdí sa tu skoro ako v nejakej rozvojovej krajine, nikto nerešpektuje dopravné predpisy, platí právo silnejšieho. Po vykúpaní sa ideme ďalej na hrad Cagnes, a potom do kaňonu pri rieke Vesubie, kde sa opäť stretávame s ostatnými zo skupiny.

    Je 10.15 o my sa dnes vydávame na tzv. autoturistiku po miestnych kaňonoch. Obdivujeme krásy kaňona de la Vesubie, nazvaného podľa pretekajúcej rieky. Taká naša Zádielska dolina je úplné bábätko oproti týmto tu. Všetky rieky sú momentálne malinké, ale vymyté brehy svedčia aj o sile vody. Sem tam sa objaví aj nejaký rybár, ale ryby nie je vidieť.
      Je 12.40 a prechádzame kaňonom

Gorges Supres du Cians. Na odkrytých stenách kaňona je vidieť jednotlivé vrstvy vrás a ich smer.
     Ďalším cieľom je dedina Valberg. Je tu vraj nádherná vyhliadka. Valberg je typické zimné lyžiarske stredisko, teraz je tam však dosť málo ľudí. Je tu 22°C, čo je dosť málo, pretože sme boli doposiaľ zvyknutí na 34°C v nížine.
     Pešo sa vydávame na prechádzku k miestnej vyhliadke. Urobíme pár fotiek a

pokračujeme ďalej.
    Z Valbergu ideme cez kaňon Gor-ges de Daluis okolo jazera Lac de Castilion (kúpanie sa v jazere je super a stretávame tu manželský pár z Čiech ) do kaňona Verdon. Tu sa ukladáme v známom bivaku, ktorý je síce súkromný, ale je zdarma (majiteľ je miestny pekár a kemp má ako hobby).

     Zobúdzame sa ráno asi okolo 10tej. Obloha je nádherne modrá, čistučká bez jediného obláčika. Stále tu cvrlikajú cikády. Dnes sa vyberáme na pešiu túru kaňonom Verdon, ktorý je 700 m hlboký.
     Vedie ním turistický chodník, ktorým zdoláme celú hĺbku kaňona. Na začiatku chodníka však nie sú žiadne zákazy (ako u nás), ale je tam umiestnená informačná tabuľa, ktorá oboznamuje ľudí s tým, ako dlho sa v prírode rozkladajú jednotlivé druhy odpadu, ďalej je tam uvedené, že túra trvá 6 hodín a nie je vhodná pre deti do 6 rokov. Chodník má ešte jednu zaujímavosť, na túru je potrebné vziať si baterku, pretože vedie cez dva tunely (tí majetnejší si ju môžu za poplatok požičať). Začiatok chodníka vedie cez spomínané 2 tunely, v ktorých je nielenže tma, ale aj voda. Ďalej pokračujeme striedavo lesom, skalami alebo skoro po vrchole kaňona. Po 3,5 hod. chôdze sme narazili na re-

bríky, lepšie povedané prudké kovové schodište široké asi tak pre jednu osobu. Na schodišti stretávame pani s rozmlátenou nohou a myslíme si, že si ju rozmlátila dosť rýchlo ( mysleli sme si, že sme takmer v cieli, no všetko nám bolo jasné asi po 15min, keď sme dorazili k tabuli, že ešte 3 hod.).
     Pomaly nám začína byť jasné, prečo úvodná tabuľa odporúčala vziať si 1,5 litra tekutín. Postupne chodník klesol až k rieke Verdon a my sa tešíme ako malé deti, že sa môžeme osviežiť, no ešte si neuvedomujeme, že teraz sa musíme vyštverať naspäť hore. Po peknej mierne stúpajúcej ceste zrazu pred sebou vidíme náš cieľ – chatu. Mnohí z nás by teraz najradšej chceli vedieť lietať. Po chvíli stretávame makačov v plnej výzbroji. Zdravíme sa klasicky „bon journe“, oni sa síce odzdravili ale hneď na nás niečo spustili po francúzsky. Keď zistili, že nie sme domáci, skúsili angličtinu, no keď ani s tou nepochodili, prešlo sa na nemčinu

(boli to Holanďania). Boli radi, že aspoň nejakým jazykom rozprávame, a tak sa informovali či sú na ceste GR4. Áno, išli správne, uistili sme ich o tom. No za 3 min sme už nevedeli ani my kade ísť, a tak nasledoval menší prieskum. Našli sme jednu „skratken“ a veľmi sme ľutovali tých Holanďanov, že sa budú štverať do toho strmého kopca. Teraz sa začínal záver celej túry.
     Dorazili sme všetky zbytky vody a dali sme sa do posledného boja. Cieľová rovinka, to bol najúžasnejší úsek cesty. Pokorili sme Grand Canyon de Verdon. Šťastní, spotení a polomŕtvi. Len jedno sme nevedeli pochopiť, ako zvládli túto túru tí penzisti s paličkami, ktorých sme stretávali počas celej cesty.
     Pri chate už stálo auto, ktoré odviezlo všetkých vodičov po ostatné autá a okružnou jazdou sme sa odviezli do nášho tábora – pique-nique toler.

     Je 10.30 a my sa už nachádzame na vyhliadke. Pod nami je nádherne modré jazero st.Croix. Začína byť opäť riadne horúco. Parkujeme pri ústí kaňona Verdon a rieky Verdon do jazera st.Croix. Ideme fúkať naše loďky a člnkovať sa.

     Veslujeme proti prúdu asi 1 hodinu a späť. No proti prúdu, vietor, ktorý fúka je silnejší než prúd. Najteplejšia voda je v jazere, ale keďže my nie sme žiadne „béčka“ tak sa kúpeme priamo pri ústí kaňona, kde je voda super ľadová. Šantíme vo vode. Na jednom mieste pl-

nom „šutrov“ poniektorí nachádzame krásne skameneliny.
     Po okúpaní sme išli nakupovať do miestneho hypermarketu. A tak máme na večeru chlieb za 12,90 F.
      Deň končíme hľadaním bivaku.

     Dnes máme pred sebou ďalšie dobrodružstvá. Sme na ceste do mestečka Aix-en-Provance, kde si dokúpime stravu. Potom ideme do Roussillon, ktoré je známe výrobou okrovej farby. Oblasť Provence je však známa pestovaním levandúľ. Sú to nádherné kopčeky fialovej farby a ich zvláštna vôňa sa tiahne v okolí všet-

kých lánov. Obzreli sme si aj múzeum levandúľ. Vstupné 15 F a je tam pár destilačných zariadení.
     Ďalej pokračujeme k jaskyni Grotte de Thouzon, ktorá je jedinou jaskyňou v oblasti Provence, a tak aj vyzerá. Zaplatili sme 28F (už po zľave). Jediná zaujímavosť je koreň borovice, ktorý prerástol cez 10 m vápenca do jaskyne

, aby našiel vlhkosť. Pokračujeme cez vyvieračku Fontaine de Vaucluse. Je to obrovské množstvo vody, ktoré sa len tak valí zo zeme.
     Máme za sebou prvý týždeň a pred nami je ešte jeden krásny týždeň plný prekvapení.