Za svitania sa na košickej železničnej stanici stretávajú účastníci už tradičného splavu: Uško, Ema, Zelinka, Ďuri, Tóno, Žabka, Roman, Kuchynka a Mirka. Na ďalšej zastávke pristupujú Zuzka a Palo. Chýba síce Želwa, Ivan a Charlie, no my sa rozhodneme ich nečakať a smerujeme priamo do Sliepkoviec. Po niekoľkých prestupovaniach (aj cvičných) sa nám to nakoniec podarí a asi o 9-tejhodine vystupujeme v dedine sliepok. Navštívime miestny obchod, naberieme vodu a mierime si to priamo k Laborcu.
    Je horúčava. Po naplnení žalúdkov napĺňame kajaky stlačeným vzduchom, balíme veci a konečne sa naloďujeme. Kto mal reumu, ten ju vďaka žihľave už nemá. Voda sa rýchlo plní našimi skvelými plavidlami, akurát to posledné Tónove pripomínalo skôr ponorku. Jeho

kajak (tak nazýval ten kus gumy Tóno) nasával vodu rýchlejšie ako ju stačila Uško vyčerpávať a vypúšťal vzduch intenzívnejšie ako ho Tóno dopĺňal. A o veslovaní ani nehovoriac. Po chvíli plavby to vzdali, pričom náklad rozdelili medzi ostatných. Uško si tiež radšej vyliezlo na suchý a Tóno si urobil zlepšovák. Aby nemusel vylievať vodu, radšej obrátil čln hore dnom (voda bola stále vyliata) a takto sediac zospodu na člne sa snažil dobehnúť rýchlonapredujúcich spolusplavovačov.
Títo spoločnými silami zdolávali nebezpečné nástrahy vodného živla. Pri ich zdolávaní došlo občas k nejakej osviežujúcej udalosti. Jednou z nich bolo prevrátenie člna s Emou, Zelinkou a Romanom na obtiažnejšom úseku. Ema, ktorá nevie plávať, začala v hlbokej vode výskať od radosti. Roman

nevedel, či skôr ratovať Emu alebo Tónov spacák, no nakoniec všetko dobre dopadlo, len Ema bola smutná. Síce sa neutopila, ale stratila jednu obľúbenú sandálu. Ostatní to zvládli bez strát, pričom sa mohli kochať prekrásnymi zákutiami tejto neveľkej riečky.
    Pomerne rýchly tok sa postupne spomaľuje a Tóno sa stáva závislý na ťahačoch, ktorí z neho majú ukrutnú radosť. Konečne sme pri sútoku s Uhom, čomu sa potešili rybári tam loviaci (tak im treba). Pár záberov veslom proti prúdu a vyloďujeme sa na pobreží Uhu (uhuhúú). Tóno znova lepí kajak. Tí mäkší stavajú stan (vedia prečo), ostatní sa motajú okolo večere. Po posilnení sa polievkou z Vitany, repelentom a nejakými dobrotami ideme spať.

    Ráno nás zobúdza Oskar a pred nami sa črtá perspektíva solídneho tropického dňa. Raňajkujeme zvyšky z večere a obložené chlebíky (každý si ich obložil sám) a naloďujeme sa. Po vode sa k nám blížia prví oneskorenci - Želwa a Ivan. Pre poruchu vozidla nestihli plánovaný odchod a splav začali podľa pôvodného plánu v Lekárovciach. Všetci sme radi, že nás dobehli. Chýba len Charlie (stále nadáva). V takejto rozšírenej zostave nám cesta (voda) rýchlo ubieha a v pohode prichádzame do Vojan, kde sa delíme. Časť ide pre pitnú vodu a ďalšie prudko pitné tekutitny (pivo, rum) a zvyšok ostáva strážiť kajaky. Hneď vedľa sa kúpu miestni makači so psami, no po chvíli vidia, že na nás nemajú a odchádzajú.
    Prvá partia sa výdatne posilnila v miestnej krčme, nabrala vodu a za príjemného slniečka sa vrátila späť, kde ich už čakal perfektný obedík - ovsáky s hrozienkami a orechami. Pali pitval rybu, ktorú sme spoločnými silami uštvali a objavil v nej nádhernú asi 80 cm dlhú pásomnicu, po čom ostatní už

začali tvrdiť, že nie sú hladní. Nakoniec sme predsa ovsáky ako tak pojedli a vyrazili ďalej. Pred mostom sme naďabili na "príjemných" cigánov, ktorí s kameňmi v rukách a bojovými pokrikmi vybehli na most. Po dvoch pokusoch zaútočiť na dva prvé člny sa Ďuri naštval, vybehol na most a urobil poriadky. Ostatní prešli už v pohode a zanedlho prichádzame ku hrádzi.
   Vybiehame na breh a hneď vynášame aj kajaky. Keď sme si pripravili fajn jedlo, v diaľke sa objavil osamelý kajak. Spoznali sme ho hneď, kajak a veslá sú Charlieho, len ten Charlie nám nejak nesedel. Až keď Želwa vybrala ďalekohľad, spoznali sme ho, bol to naozaj on. "Charlie tu sme", ozvali sa výkriky. My sme mu vytiahli kajak a on nám za to zjedol obed (spravodlivo sme sa podelili). Za zjavného povzbudzovania a obdivovania domorodcami sme sa nalodili a vydali sa do teplej vody pod prítok z elektrárne. Bolo tu ako aj minulý rok plno ľudí a tak sme sa vylodili radšej až pod nimi na perfektnej piesčitej minipláži a šantili až do zbláznenia. Tu

sa ukázalo, že Žabka je vlastne "šťuka" (kto videl pochopí). Pali a Uško sa trhli a švihali si na jedno nádherné pieskovisko, ktoré malo byť prekvapením pre tých, ktorí ho ešte nepoznali. Ibaže bolo to ďalej ako sme si mysleli. Pali tam dorazil až za súmraku a poslední (Ema, Zuzka, Charlie a Tóno) už za úplnej tmy. Pláž bola trochu zmenená (strmšia a zarastenejšia) a komáre boli rovnako agresívne ako minulý rok. V rýchlosti sme sa ponatierali repelentom.
  Pali spravil oheň a posielal príchodiacich pre drevo. Zatiaľ, čo sme sa hádali kto preňho pôjde, postavili sme stany. Oheň našťastie nevyhasol vďaka Zuzke a Žabke, a tak sme nanosili drevo a uvarili fajnú večeru. Pripadali sme si ako v Taliansku na pláži. Špagety, piesok, voda, teplo a ...komáre, no čo viac dodať. Vďaka tým posledne menovaným štípajúcim potvorám sme rýchle zaliezli do spacákov a sladko pospali. No ešte pred tým piati priaznivci nočného kúpania neodolali teplučkej vode Laborca.

    Ráno vstávame s vedomím, že tu ostaneme celý deň. Preto sa nikto neponáhľa. Robíme raňajky a spoločne papáme až na dvoch upálených - Žabku a Paliho. V tejto neznesiteľnej horúčave im robíme izolačku v tieni. Naša diagnóza znie - úpal. Potrebujú tieň a veľa vody. Ostatní odbiehajú na toaletu, ale rýchle sa vracajú, lebo komáre sú už také drzé, že si vôbec nevyberajú miesto, kde štípu. Zrejme nežrali od minulého roka, keď sme tu naposledy boli.
    Berieme kajak i nafukovačku a upaľujeme do vody. Našťastie tam nie sú komáre, boja sa ovadov... A tak šantíme prevraciame kajak, nafukovačku a ľudí, nádherné bláznenie. Okolo obeda berieme z vody kajak a už prepichnutú nafukovačku a ideme obedovať. Preventívna štamprla

pred jedlom nám urobí dobre. Papáme a ideme opäť do vody. Ale je tak horúco, že polovica išla radšej sama na izolačku do tieňa robiť spoločnosť našim marodom. Akurát pár oduševnených - Kuchynka, Mirka, Zelinka, Zuzka, Charlie a Tóno - je vo vode. Hádžu žabky s korýtkom rybničným, šantia, vrieskajú a asne dávajú najavo rybárom na druhom brehu, že ryby tu tak skoro nebudú, a ani korýtko rybničné, ktoré všetko odhádzali preč. Charlie sa teší, že sa mu patróny vracajú späť, lebo stále nachádza nejaké to korýtko, ako sa snaží vrátiť nazad. Ale čo to? K večeru nenachádzajú ani jedno korýtko. Mirku a Zelinku to dopálilo a vyšli von z vody. Ale nie každého. Kuchynka, Zuzka, Charlie a Tóno sa natreli blatom a tých pár korýtiek si dali ako ozdobu na hlavu.

Takto preoblečení strašili ľudí v sanatóriu a Ďuriho na kajaku. Pri pohľade na nich tuhla v žilách krv. Aj rybár na druhom brehu skoro vytriezvel, ale my sa nebojíme, berieme foťáky a zvečňujeme ich. Keď sa umyli, púšťame ich konečne k večeri.
     Našim dvom upáleným ešte stále nič nechutí, pravda okrem Indiániek a čaju. Papáme, rozprávame sa a robíme narážky na zjavne unaveného rybára na druhom brehu. Po večernej sieste si sadáme do stredu tábora a rozprávame o všeličom možnom. Dobre nám padne aj Charlieho, do poslednej chvíle utajovaná, kofola. Spiaci rybár sa zobúdza a odchádza spať do tábora k ostatným. To nás ovplyvní a ideme aj my do stanov.

    Hneď ráno zisťujeme situáciu, či Žabka a Pali ešte žijú. Je dobre, žijú, ale Žabke je ešte stále zle. Ide na izolačku. My ostatní raňajkujeme a balíme veci. Pali je zjavne vo svojej forme, už fotografuje. Aj Žabke sa prilepšilo a okrem Indiániek zjedla aj pár slaných tyčiniek. Dofukujeme kajaky, púšťame ich na vodu, sadáme, ešte posledné foto a už ideme ďalej. Pred nami je jasný cieľ - Latorica a pieskovisko 2.
    Na sútoku je oveľa chladnejšia voda. Darmo na Latorici nie sú Vojany, ale časom sa to mieša a je to tak akurát. Pali so Žabkou popíjajú čaj, ktorý sme im uvarili z poslednej vody a my ostatní len nasucho pregĺgame. Ešte, že si Tó-

no spomenie na citrón v ruksaku a Charlieho napadne, že má pomaranč. Rýchlo ich konzumujeme a veslujeme ďalej. Za nejakú tú hodinku pristávame na pieskovisku 2. Je tu plno stanov a ľudí, no napriek tomu tu ostávame. Časť ide do najbližšej dediny pre vodu a pivo. Tí lenivejší - Ema, Žabka, Ivan, Pali a Ďuri - prenášajú kajaky a pripravujú tábor.
  Po riadne dlhšej chvíli sa časť zásobovačov vracia. Berieme kajaky a vyrážame pre nich, no hlavne pre vodu, na druhý breh. Všetci sa tešíme a dávame si pivo, ktoré nám doniesli. Len Ivan je nespokojný a stále sa spytuje, kde mu je žena, či neostala v krčme. Ale nie, nie, meškajúci zvyšok išiel kúpiť

melóny. O chvíľu sa zjavujú aj oni s tromi krásnymi úlovkami. Hneď ich ideme previesť k nám na breh.
    Charlie sa preriekol, že mal včera narodeniny a končí v Latorici. Oh darmo, ten sa vedel kedy narodiť. Potom už len hodujeme. Pivo, melón, pivo a večer špagety, nádherná kombinácia. Kto má málo, je ešte kukuricu, ktorú doniesli Ema, Kuchynka a Zuzka. Žabka zase neje nič (drží hladovku). Večer máme o kultúru postarané, z jednej strany Rock FM a z druhej televízor, ale my odolávame všetkým týmto neduhom a ideme spať.     Občas nás prebudí len motorka, ktorá sa preháňa pomedzi stany.

    Vstávame do pekného slnečného dňa. Robíme raňajky, varíme čaj a postávajúc okolo ohňa to pomaly pojeme. Po objavení hasiaceho prístroja nám Ivan robí prednášku. Téma: Podpaľačstvo a hasiči. Darmo je charakter, o chvíľu sám od seba prestáva a navrhuje variť puding. Keď sa posilníme touto dobrotou, balíme a vyrážame.
    Náš cieľ - Streda nad Bodrogom. Sme si vedomí, že to v pohode zvládneme a tak sa zgrupujeme do kopy (paralelne) a nechávame sa unášať. Popíjame, jeme a počúvame

hudbu (na píšťalu striedavo Zelinka, Ema a Zuzka). Keď nás to omrzí načúvame pre zmenu Mirkinmu a Kuchynkinmu spevu. Je to paráda. Občas sa roztrhneme a veslujeme, aby sme to vôbec stihli a potom zasa paralelne. Akurát pri Zemplíne sme trocha zneistíme, lebo na blízkej strelnici usilovne trénujú policajti a my dúfame, že nás netrafia. Našťastie nás to obíde bez strát na ľudských životoch, akurát Tónov kajak akoby bol rozstrieľaný...
    Okolo štvrtej sa vyloďujeme v Strede a hneď máme diváka. Rómsky spolu- občan (nazývaný tiež cigán), strážnik

melónových plantáží nám ponúka melóny za 20 Sk. Berieme na skúšku dva, sú dobré, tak "kupujeme" ešte ďalších šesť. Potom sa rýchlo balíme a makáme na stanicu. Stíhame to akurát, po zakúpení lístkov je tu už náš vlak.
    Ešte posledný kuk z mosta na Bodrog a už si to šviháme do Košíc. Žabka celkom pookreje a zjavne vyhráva v kartách. Darmo, zbojnícka sedma sa ujala. V Košiciach sa lúčime a v rýchlosti plánujeme.
    Tak ahoj na ďalších akciách!