Ráno sme sa začali zgrupovať v Košiciach na stanici - Charlie, Tóno, Ďuri a neskôr Kuchynka s Romanom. Hneď po zakúpení lístkov sme začali okupovať asi štvrtinu vagóna a čakali, kto pristúpi na "Malej stanici".Po zastavení vlaku sme začali tušiť, že to nebude také ľahké, lebo nikto známy tam nečakal. Až keď sme sa zahľadeli do väčšej diaľky, zbadali sme rýchlo pohybujúci sa batoh a hneď sme vytušili, že pod ním bude Paľo. Charlie mu vybehol oproti pomôcť s vecami a Tóno blokoval vlak nohou na koľajnici. Po naložení Paliho vlak, ktorý akoby len na to čakal, sa pohol.
   Cesta ubiehala celkom zaujímavo, kto si plánoval pospať, mal smolu. Hneď vedľajšie okno sa riadilo vlastným programom, t.j. otvorilo sa a nebolo toho človeka, čo by ho zavrel. VoŹ vagóne začala pôsobiť celkom slušná koska, ktorá neveštila pre naše stanovanie nič dobré. Asi bude zima, pomysleli si poniektorí z nás medzi búchaním (to jednotliví cestujúci pristupovali k oknu a snažili sa ho všelijakými trikmi zavrieť). Aj dvaja z nás to skúsili (Roman a Tóno), samozrejme neúspešne, za úspešnej veselosti ostatných. Až sa zjavil on: "Kto pristúpil? Komu štiknúť?" Pali stuhol, nemal lístok. Tak sme ho upozornili hneď na okno. "Ha, to budeš chcieť chlapa " a s rozbehom ho zavrel, a čuduj sa svete hneď na druhý rozbeh okno začalo držať. Nekompromisne pristúpil k Paľovi a s

úsmevom mu povedal, "dohodnime si", na čo zmizol, lebo sa blížila zastávka.
  Potom prišiel, zobral od Kuchynky 20 Sk namiesto požadovaných 24 Sk + pokuta a zmizol. A keď už nebolo sprievodcu, aj okno sa onedlho otvorilo a začalo znova šantiť. Keď už konečne aj Charlie neuspel, Ďuri strčil do okna zápalku a vydržalo byť celú minútu zatvorené. A tak sme už len zbalili Romanove rezne, Kuchynkin čaj a vystúpili v Jablonove. Na stanici pozreli odchody vlakov späť do Košíc a šliapli si to do dediny, keď nás po pár metroch skoro "pozabíjalo" jedno červené auto. Bol to Ivan, ktorý sa ponáhľal nám oproti. Spolu s ním prišli Maťo a Fredy, len sľúbená Želwa sa omeškala, vraj príde zajtra busom. Pali a Ďuri odovzdali svoje veci Maťovi a Fredymu, a s Ivanom si to švihli na návštevu k Stibrányimu do Turne. Tu Ivan nakúpil Ježiška sebe a Želwe. Ostatní sa zatiaľ ožierali v krčme v Jablonove.
   Po príchode do krčmy sme povybaľovali jedlo z domu, kúpili čaj, pivo, becher a výdatne sa posilnili pred výstupom na planinu. Ostala už len jedna povinnosť - nahlásiť sa u pohraničníkov, na čo bohato postačil Paliho preukaz speleológa a Ivanova rozvaha s nenápadným preukazom "Civilný zamestnanec MV". Už nám nič nebráni v ceste. Ivan s Palim odnesú auto pre istotu ku Kyselinkinej babke a za chvíľu už spoločne stúpame do riadneho kopca. Asi po hodinke, celí zadychčaní a upotení, sa ocitáme na

planine a orientujeme sa, kde vlastne sme.
   Zanedlho však nachádzame známu cestu a mierime si to už k nášmu bivaku z polovice mája. Len čo sme tam dorazili, Ďuri slávnostne vyberá polročné potraviny ukryté v skale a potvrdzuje správnosť závrtu. Nastáva čas obeda, to znamená veľa povinností pre Kuchynku, veď nachystať pre osem chlapov obed, to už je niečo. My jej pomáhame ako sa dá. Berieme jej spod rúk všetko, čo stihla nachystať. Len Maťo a Fredy usilovne chystajú drevo na oheň. O chvíľu vyrastajú stany, je ich presne päť. Ivan, Pali, Kuchynka a Ďuri idú do priepasti Veľká sovia a ostatní na čele s Charliem idú po vodu a na prieskum okolia. Kuchynka bude prvýkrát zlaňovať, z čoho má Pali zmiešané pocity. Darí sa jej celkom slušne a dokonca , si aj Ďuri spomenul ako sa to robí, ... zlaňuje na požičanej osme. Na dne priepasti je teplejšie ako vonku, z čoho máme všetci radosť.
   Kopeme tam jamu s nádejou veľkého objavu. No asi po 80 cm usudzujeme, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. S pocitom, že sme aspoň trocha pozmenili hĺbkový údaj priepasti vyliezame na povrch. Vonku je už vážna tma, ešteže náš tábor je vo vedľajšom závrte. Tam nás už čakajú s večerou, ktorú s pôžitkom zapijeme hriatym a ideme spať.

   Ivan o 7.00 vstáva a ide do Jablonova Želwe oproti. My ostatní vydržíme ležať až do 10 hodiny. Poniektrí už tú zimu nevydržia (Maťo, Fredy) a urobia oheň. Keď vstane aj Kuchynka, je rozhodnuté. Vidina fajn raňajok vyženie každého zo stanu. Papáme. Raňajky zapíjame čajom Orbit (bez cukru) a začíname nôtiť "mandarinku Darinku". Kuchynka, Pali a Ďuri sa chystajú do Malej sovej a ostatní na prieskumnú túru po planine, keď vtom dorazí Ivan so Želwou. Nastáva veľké zvítanie a odchod. V tábore ostávajú len papáči - Ivan, Želwa a strážca bivaku Roman. Malá sovia nás prekvapuje. Neveľké ústie šachty sa fľaškovite rozširuje do priestranného dómu, z ktorého vedie plazivka do neveľkej, ale peknej sienky. Kuchynke sa to zjavne páči. Fotíme sa a začíname vyberať kalorické bomby...aj Palimu a Ďurimu sa to už páči. Keď sme všetko pojedli, lezieme hore a kocháme sa pohľadmi na túto celkom slušnú šachtu. Ďalej ideme ku priepasti číslo 38. To sa k nám už pridávajú Želwa a Ivan. Pri 38-čke sa stretávame s Charliem, Maťom, Tónom a Fredym, ktorí sa vrátili z prieskumu, vcelku úspešného. Poobzerali Paľovo zlanenie a pobrali sa najesť do tábora. Paľo, Kuchynka, Želwa poobdivovali 38-čku zdola a mohutnejší Ivan s Ďurim len zhora vďaka úžine vo vstupnej šachte. Ale aspoň mal kto fotiť tých troch.
   Mäkký a už riadne nachladený Ivan

sa pobral ohriať do tábora. Ostatní "tvrdí" (od zimy) sa ešte párkrát sfotili a utekali za ním. V tábore už bola teplá polievočka, čaj a slaninka. Takto riadne posilnený Ďuri vymyslel plán na masové zdolanie priepasti Fertés: Kuchynka, Tóno, Roman a Maťo zlania pod vedením Paliho. Pali, keďže nie je zvyknutý zostať nikomu nič dlžný, poveril Ďuriho istením našich dvoch amatérov, ktorí práve prechádzali krstom jaskyniarstva (Kuchynka už šla na štvrtú akciu - profesionálka), a tak Ďuri ukecal aj Charlieho a šlo sa. Vstupnú šachtu zlanil prvý Pali a hneď za ním Kuchynka, ktorú by možno už nebolo treba ani istiť. Iná situácia nastala, keď išiel dole Tóno. Ten púšťal dole len zadok a nohami sa "istil", aby to Charlie nemal také ťažké. No dlho mu to nevydržalo, lebo po chvíli sa prevážil a visel dole hlavou. Všetci si oddýchli, až keď sa spoľahol aj na Charlieho istenie a nohy spustil dole. Tým uspokojil aj vyplašených netopierov - čo za zrúda im podobná lezie dole. Roman, i keď videl, čo to spravilo s Tónom, nedal na sebe nič vedieť. Až v strede šachty, keď mu vliezol koniec istiaceho lana do osmičky - nemohol chviľu dole ani hore a začalo sa z priepasti ozývať bohapusté hrešenie, pochopili sme, že niečo nie je v poriadku. Ale zvládli sme aj to. Skúsený lezec Maťo už zlanil v pohode. Medzitým sa už ostaným podarilo prepchať sa úzkou "rúrou" do siene s prekrásnou výzdobou, čo im bolo zaslúženou odmenou za ich

odvážne výkony. Pokiaľ si lezci pochutnávali na čokoláde, istiace družstvo išlo pre vodu. Ku studni trafili bez problémov, len cesta naspäť trvala trochu dlhšie. Mali šťastie, že zobrali baterky, aj medzi sebou. Ešteže Charlie bol na vojne, kde ho naučili ... dobrej orientácii. A tak vždy trafili späť ku studni (aspoň to !). Dúfali, že tí dole nebudú čakať až do rána a vylezú aj bez ich pomoci. A skutočne, za malú chvíľu (možno aj dve hodinky), po niekoľkých odchodoch a príchodoch k studni Charlie zbadal malé svetielko. Nie, nebola to perníková chalúpka, ale Maťo ktorý po vylezení blikal baterkou na všeky strany. To bolo radosti, keď sme sa všetci stretli hore pri diere.
      Potom sme už len zbalili vercajg a šli k stanom. Tam sme našli už len spiacich: Ivana, Želwu a Fredyho. Rozdúchali sme pahrebu a keď Ďuri vytiahol víno, nastala skutočná veselosť. Od radosti, že sme to všetko prežili, sme si aj zanôtili a hneď nás bolo viac o jedného člena - mandarinku Darinku, ktorá s nami pobudla až do spiatočnej cesty vlakom. Asi po polhodinke, keď už na okolí isto nebolo ani jedného zvera (okrem nás pri vatre), to Fredy nevydržal a pridal sa k nám. Bátovci sa tvárili, že spia (ale kto by to dokázal v takom hurhaji) a tak sme ich nechali na pokoji. Charlieho meteorologická stanica, ktorá nás pravidelne informovala, nám práve oznámila, že sú tri stupne pod nulou.

   Okolo tej tretej nového dňa, keď už každý spieval čosi iné, aj Maťo iné hral na gitare a iné spieval, sme pochopili, že treba ísť spať. Ani nie tak pochopili, ako vína už nebolo. A tak s mandarinkou Darinkou sme sa rozišli do spacákov. Ráno huhňajúci Ivan (pilulky nezabrali, resp. slabo) začal hľadať stopy. Vraj po nejakých divých turoch, čo tam v noci revali a hrali na gitare. My ostatní sme ho ignorovali. Až keď Želwa spravila raňajky a neustále si pospevovala mandarinku Darinku, neodolali sme a pobrali sa von zo spacákov jesť. Odteraz bola "Darinka" neustále s nami a keď sme si ju nespievali, aspoň sme vraveli jej slová. To boli raňajky. To bolo jedla. Každý sa napráskal ako len mohol. Čo to? Toľko jedla? Až vtedy sme pochopili: Maťo nevyšiel zo stanu. Ale to nič, aspoň je viac jedla, potešili sme sa. Len dievčatám ho bolo ľúto. Škoda, taký dobrý chalan to bol. A on akoby vytušil, na čo myslíme, zachrapčal a dral sa von zo stanu. Po úprimnom zvítaní pochopil, že raňajok už nieto a tak si dal zdravotnú cigaretku. Keď sa už "naraňajkoval", začal byť cekom zhovorčivý. Vynadal nám, že sme mu nič nenechali (nepovedal to, ale určite si to myslel) a začal otvárať paštétu. Pri pohľade na neho, ako mu chutí, sme my ostatní pocítili nutkanie na obed (veď aj čas bol už pokročilý). A tak

po nejakých tých chuťovkách - cvikla a hlavne čudo, čo doniesla Kuchynka, sme sa začali chystať do terénu. Paliho plán znel: Óriás, priepasť Studňa a takmer šesťdesiatka Barát tesne pri hranici. Takže kto mal vercajg, išiel už v ňom, ostatní s bandaskami pre vodu. V tábore ostal len Charlie, ku ktorému sa nechcel nik pridať. Najprv sme zhora poobdivovali najhlbšiu priepasť Óriás, ešte chvíľka pózovania pred fotoaparátom a už si to mierime priamo k Studni. Cestou sme sa pozerali za srnkami, a to sa nám nevyplatilo, lebo sme odbočili zo správneho smeru. Našťastie Pali nás hneď usmernil a dorazili sme v pohode. Za pár chvíľ Pali mizne v diere. Za ním Ivan, Želwa s novou brzdou, Kuchynka a Ďuri.
Ostatní, keď sa už dosť napozerali na našu techniku, odbehli pre vodu a potom hybaj s ňou do tábora. Dole si Pali prišiel na svoje, behal, šplhal, blýskal a fotil. Potom zas pekne hore v opačnom poradí ako dnu. Ale pozor, poniektorým už poslabšie svietili baterky, ale spoliehali sa na Paľa, ktorý mal karbid ešte aspoň na tri dni. Len čo sa Ďuri vyškriabal hore, došli aj zálohy z tábora a spoločne mohli komentovať výkon Kuchynky a ostatných (dobre, že neprišli o pár minút skôr). Spoločne sme potom vyrazili k Barátu. Išlo sa väčšinou po hraničnej čiare, polka po Maďarsku a polka po Slovensku. Len

občas sme odbehli jednotne, ak sme natrafili na priepasť. Boli to menšie a úzke priepasti, a tak sme pokračovali ďalej, až sme dorazili k tej našej. Už vstupná časť priepasti nám svojou veľkosťou vyrazila dych. Nedočkavý Ivan ju hneď začal vystrojovať čo Pali zabíjal čas zháňaním lonča pre Ďuriho. Občas aj nadával ... na Ďuriho. A svoje dostala aj Kuchynka za hladkanie čižiem pri ohni. Keď ostatní (Maťo, Fredy, Roman a Tóno) zbadali, že sa stmieva, tak sa naľakali, že rýchlo ušli preč. Nakoniec dole zlanili len Ivan so Želwou, lebo Pali rozhodol: "Ďuri nemá poriadny vercajg, Kuchynka skúsenosti a mne sa nechce, lebo je zima". Bol zlatý a kvôli nám sa obetoval, aby sme nemrzli tak dlho. Keďže mráz si chcel prísť na svoje, intenzívne sme sa hriali spievaním a natriasaním v rytme mandarinky Darinky. Keď Ivan a Želwa vyliezali, občas sme im blikli do očú bleskom. Spravili sme aj spoločné foto a zrýchleným presunom za účelom zahriatia sa sme si to trielili k stanom. Mali sme mapy, buzolu a Paliho, takže to šlo celkom bez problémov. V tábore za malú chvíľu rozvoniavali špagety a iné dobroty. Nakoniec pre dobré trávenie začala kolovať Paliho plácačka. Keď už nebolo čo piť, smutní sme sa pobrali spať.

   Hneď ráno vybehol Charlie zo stanu. "Asi mu treba ...",pomyslel si Ďuri. Ale nie, on chce stihať vlak o 11.05. Rýchlo za ním. Kuchynka, Tóno, Roman, ale i ostatní začali pomaly vyliezať zo stanov.
Začali hody - výdatné raňajky a intenzívne balenie vecí. Želwa, Ivan, Maťo, Fredy a Pali nechápali. "Aj tak nestihnete", provokoval Pali. "Ja sa Vám čudujem", krútila hlavou Želwa a Ivan sa k nej pridal. Fredy s Maťom sa "tešili", ale len do okamihu, keď Kuchynka podelila stravu. Ďuri sa balil tak intenzívne, až si polámal okuliare.

Ešte, že Želwa mala náhradné. Požičala mu a už sa šlo. Kuchynka, Ďuri, Tóno, Charlie a Roman sa lúčia a vyrážajú priamo na sever. Pod vedením Charlieho si to švihali na okraj planiny. Cestou objavili ešte jednu priepasť - aj Pali by im závidel. Skontrolujú si smer podľa buzoly a malú chvíľu sú na okraji planiny. Pár krkolomných kúskov a už sú dole. Čistý čas - hodina a pol. Ešte pár pív v Košiciach na rozlúčku a posledné ČAU !
Želwa, Ivan, Maťo, Fredy a Pali stále vychutnávajú pohodu pri ohni a vedú vážne debaty o všeličom, no najmä o

ďalšom pôsobení našej partie. Plánujú, jedia, plánujú a znova jedia. Nečudo, veď sa ho zvýšilo naozaj dosť, až toľko, že si ho musíme rozdeliť medzi seba, lebo všetko nevládzeme zjesť. A ušlo sa aj do pukliny v skale. Pomaly sa zbalíme a okolo obeda opúšťame náš útulný závrt. Známou cestou schádzame do dediny, kde si vyzdvihneme Ivanove auto. Pri pohároch tekutého chleba sa lúčime a v duchu sa tešíme na ďalšie vydarené akcie.
Ahoj nabudúce !