Dnes bol štátny sviatok, tak sme sa doma poslednýkrát (na najbližších 17 dní) dobre vyspali, pobalili (menej dobre), kvalitne sa naobedovali a úplne na poslednú chvíľu som prišiel nato, že som si zabudol pribaliť lieky, bez ktorých neviem prežiť ani 1deň ...
      Tesne pred odchodom, o 16:00, prišli na pokec naši košicko-betliarski kamaráti - DKP a keď debata začala naberať obrátky, prudko sme ju zrušili, aby sme si nevyčerpali všetky témy na najbližšie dni a týždne. DKP odštartovalo na cestu k Želwe na Sinokvetnú do Bratislavy a my na ČS Slovnaft

dotankovať nádrž. V Žiline sme si urobili prestávku na večeru a Bratislava nás privítala pekným západom slnka. Cestovalo sa dobre, vonku vládlo príjemných 23 st. C.
      Ešte hodinka cesty a o 22:05, cez Viedeň, za tmy sme dorazili na našu už odskúšanú nocľažnú lokalitu - Restplatz Triestingtal. Tohto roku tu bolo akosi menej aut, ale nevadí, vyvenčili sme našu Kiaru - mimochodom, znášala cestu statočne a bezproblémovo - a o 23:00 sme zaľahli.
      Ešte predtým sme si zavolali so Sinokvetnou, či je všetko OK. Bolo.

      Vstali sme už o 7:00, viacmenej kvôli hluku okolo nás. Prichádzali prvé autá od Viedne. Naše auto sme preparkovali na koniec parkoviska ku lavičkám a v kľude sme sa naraňajkovali. Neponáhľali sme sa a preto sme vyrazili na ďalšiu cestu až o 9:00. Teplotne to mal byť taký deň, ako včera, ale nebolo tomu tak - slnko začalo poriadne pripekať. Na diaľnici do Villachu sa intenzivne pracovalo, rýchlostné obmedzenia nás poriadne spomaľovali.
      O 11:15 sme dorazili ku našim priateľom Vierke, Ljubovi a Mirke vo Voitsbergu. Pôvodne 2-hod. návšteva sa natiahla na 5 hodín. Boli veľmi zlatí, Ljubo opekal, pohostili nás, bolo veselo a príjemne. Keď sme o 16:00 vyrážali na cestu, teplomer ukazoval 34st. Začal som sa zaoberať otázkou, koľko stupňnov ukazuje teraz teplomer v Kalábrii ...

     V podvečer sme sa zastavili na posl. rakúskej čerpačke a dotankovali pohonné hmoty a čoskoro sme boli v Taliansku. Bolo veľmi teplo a silný opar, vyzeralo to na poriadnu búrku. na diaľnici sa na počudovanie pohybovalo málo aut a čoskoro sme okolo Udine dorazili o 19:55 do Grada - časti Belvedere.
      DKP tu ešte neboli, zdržali sa zrejme v bratislavskom Bauhause. My sme sa zatiaľ išli pozrieť na miesto bivaku JVS z roku 2002 a zistili sme cenu kempu. DKP došli ku kempu asi 1hod. po nás, akurát, keď sa rozpútalo nebeské peklo. My sme práve sledovali z auta prebiehajúci ohňostroj v Grade. Začal fúkať silný vietor, lejak s blýskavicou a chvíľu aj krúpy - s našimi v druhom aute sme sa ani nestihli dohodnúť, čo ďalej. Tak sme iba autá potiahli pod veľké pínie (z obavy pred krúpami) a prespali sme túto noc pred kempingom v autách.

      Opäť sme vstali už o 7:00, ale tentoraz nie kvôli hluku, ale kvôli teplu. Po včerajšej večernej búrkanici vyliezlo slniečko a avizovalo krásny deň. Naraňajkovali sme sa na múriku, ktorý nas delil od vody a potom sme vyrazili okúpať sa na pláž do Grada. Cestou po dlhom násype cez lagúnu, sme si postáli pred zdvíhacím mostom - preplávala popred nás kolóna lodí, lodiek a lodičíek v rámci miestnych slávností (včerajší ohňostroj) - čosi ako náš 1. májový sprievod alegorických vozov.
      Mestečko bolo zaplnené autami, ale po chvíli sme si našli parkovacie miesta, len bol problém so zaplatením v automate. Skúšali sme karty i mince a malo to iba ten efekt, že Peťo prišiel o 3 Eurá a lístok žiadny. Keď sme prišli na to, že na pláž psy nemôžu, tak sme rezignovali. Vo vedľajšej ulici sme si kúpili kúpili lístky na inom automate a šli sme sa iba prejsť do mesta. Pomotali sme sa uličkami, pofotili pod oleandrami, navštívili

miestny trh, kostol a odfotili sme sa pod trojramenným krížom, kde sa JVS odfotilo pred 17. rokmi (Salzkammergut 2002).
      Pred obedom sme sa vrátili ku "nášmu" kempu v Belvederi, zaplatili sme tú zúfalú sumu (ale včera sme ušetrili) a ubytovali sme sa na 1 noc. A urobili sme si totál veget až do večera. Oddýchnuť si po tých dňoch finišovania v práci, plánovania, príprav, balenia a 2 dňoch cestovania v horúčavách sme to potrebovali (takmer) všetci. Dievčence sa šli okúpať do bazéna, ja s Kiarou sme ako jediní okúsili kúpanie v lagúne Jadranu - pre psíkov tu majú vyhradenú extra pláž so sprchami !
      Po navečeraní sme sme sa boli kuknúť v supermarkete, oslávili sme Peťove narodky (45), cikády vyhrávali a keď sa začalo stmievať, zrušil nás dáždik, ochladilo sa a zbehli sa komáre, tak sme šli spať.

      Luxus kempingu sme si naplno užili, skoro až do 12-tej - dobre sme sa vyspali, pohodové raňajky, káva, wecko, sprchy, Majka si vyprala a Kiara využila svoj Dog Beach Belvedere. Dievčence si užili opäť bazén, dospeláci si kvôli odlivu kúpanie v mori neužili. Šli sme zaplatiť kemping, tu stojí za zmienku, že som prvýkrát v živote dostal seniorskú zľavu - 1,20E!!! Ty brďo, tak, to už áno - asi 0,8 litra nafty :).
      Vyrazili sme o 11:30h. a hneď na diaľničnom navádzači sme na 1/2-hodinu ostali stáť v zápche. Neskôr sa premávka rozbehla, cesta bola OK, ale bolo veľmi teplo (cca 34st.). Pred Ferarrou sme si urobili obedňajšiu prestávku a pokračovali sme tunelmi cez kopec do Firenze. Zaplatili sme mýto (28.-E) a po neplatenej diaľnici sme pokračovali smerom na Sienu.

     O 17:10h. sme po chvíli hľadania zaparkovali v meste kamenných veží - San Gimignane. Vybrali sme sa do centra - kamennými dlaždenými uličkami - veže sa približovali a zväčšovali. Na námestí sme si sadli na kávičku (Kiare sa ušla miska s vodou od pozorného čašníka). Vyšli sme na blízky kopček s citadelou a potom aj na najvyššiu kamennú vežu, netušiac, že krátko po nás vežu zatvorili (bolo 19 hod.). Výhľad z veže na mesto i do okolia bol excelentný. Kedysi bolo veží v meste okolo 70, dneška sa dožilo 14. Užili sme si to, hore silno fúkalo, tak sme zišli do mesta a k autám.
      Prvý pokus o prespanie v kempe nevyšiel (zrušený), ale druhý už áno, ubytovali sme sa v kempe Il Boschetto Di Piemma blízko mesta.

      Teplo a komáre zapríčinili, že sme ráno vstali nezvykle skoro. Po povinných raňajších úkonoch sme o 10:35 hod. vyrazili na ďalšiu cestu - smer Monteriggioni. Lokálnymi, miestami hodne rozbitými, cestičkami sme prechádzali krásnou toskánskou krajinou. Na necelú hodinku sme sa v Poggibonsi zastavili na nákupy v Lidli.
      Tesne pred obedom sme dorazili k nádhernému, stredovekému mestečku Monteriggioni s komplet zachovanými hradbami a baštami. Kamenné uličky, dlažby, domy, kostol a malinké námestíčko ..., no, pastva pre oči a fotoaparáty a romantickú prechádzku. My však musíme pokračovať ďalej, lebo itinerár nepustí ... :)
      Je to neodpustiteľné, ale z časových dôvodov sme pre tentokrát úžasnú Sienu obišli a pokračovali ďalej na juh.
      Zaparkovať zadarmo je už dnes vzácne, ale nám sa to podarilo v kúpeľnom mestečku Bagno Vignoni, preslávenom

malým námestíčkom, ktoré tvorí jeden veľký bazén pod otvoreným nebom, v ktorom buble teplá, liečivá, sírna voda. A keďže sme ani my nechceli ostať nasucho - presunuli sme sa ešte pár km na juh, do ďalších kúpeľov v Bagni San Filippo. Strmým chodníčkom sme z parkoviska zišli dole k riečke Fosso Bianco so sírnymi bazénikmi. Nezaváhali sme ani sekundu a namočili sme sa do teplej, ale počas horúceho dňa, osviežujúcej a zdravej, sírnej vody. Čím prospieva síra ľudskému telu síce neviem ..., ale užili sme si to.
      I keď sú teraz dni najdlhšie v roku, opäť sa deň chýli ku svojmu koncu. Nestíhame a naplánované Radicofani s hradom, archeologické nálezisko v Sovane a bazéniky v Saturnii vynechávame a snáď nabudúce ...
      Takže dnes sme stihli už iba klasicky zabivakovať mimo kempu - v sade s mladými stromčekmi. Navečerali sme sa a s tmou sme zaľahli.

      V noci bolo chladno, takže sme sa výborne vyspali. Vstali sme pred 7-mou hod., keď okolo nás prebehlo, na Taliansko v skorú rannú hodinu, auto s gazdom.
      Po obvyklých ranných úkonoch sme vyštartovali. Vrátili sme sa na "hlavnú" cestu, ktorú tvorili výmole, hrbole, rozbitý asfalt a ostré zátačky. Tak, vnútrozemie v kopcoch ...
      O 9,00 hod. sme dorazili do mesta Pitigliano, ktoré sa kvôli početnej židovskej komunite nazýva "Malý Jeruzalem". Mesto ešte spalo a tak sme všetky tie krásne výhľady a scenérie, krútiace sa uličky, schodíky a vyhliadky nad strmými zrázmi, mali iba pre seba.
      Po prehliadke mesta sme sa vrátili k autám a pokračovali sme cez kopce, po zlých cestách až do Bomarza. Tu sme sa zastavili v blízkom Parku príšer - Sacro Bosco. Parkovanie zdarma (však paráda), kúpili sme si lístky (to až taká paráda

nebola), Kiaru sme dali do koterca (psíky do parku príšer nemôžu, lebo by niekoho mohli vystrašiť) a vyrazili sme. Keď sme prešli pár 100 metrov, spustila sa poriadna lejavica, podporená bleskami. Partia sa skryla pod sochu č.4, čo som ja (fotil som a zaostal), netušil, tak som sa vrátil do vstupnej budovy. Búrka trvala asi 1 hodinu - až potom sme si mohli pozrieť ten bláznivý park s pitoresknými kamennými netvormi.
      Opúšťame čarovné Toskánsko a pokračujeme Laziom. Rím tentoraz opäť obchádzame (čo je opäť neodpustiteľné) a o 18:00 hod. prichádzame do Latiny. Prechádzame centrom, má zvláštnu architektúru, vzniklo iba v roku 1932 (a my hľadáme Lidl). Kemping sme si našli na Lido di Latina - lacný, 15.-E za všetko (vrátane Kiary), cca 50m do mora, krásna vychádzka pri západe slnka, debatné posedenie a hluk do noci (však, Italia ).

      Noc bola výborná, v tieni stromov sme spali až do 7:45 hod. Po raňajkách sme sa okúpali v miestnom mori (Tyrhénskom), počasie nám prialo - mali sme dokonca vlny zadarmo. Potom bol oddych, sprchy, obed a o 12:20 h. - odchod. Terracinu sme z časových dôvodov obišli a o 14:25 h. sme dorazili do letoviska rímskych patricijov, konzulov a cisárov - mesta Gaeta. Najprv sme zastali v jeho novej časti a potom sme preparkovali do starej časti mesta, nachádzajúcej sa na slnečnom výbežku pevniny, kde sa nachádzajú pozostatky honosných rímskych víl, záhrad a chrámov.
      Prešli sme sa starým mestom - bludiskom úzkych uličiek a schodísk sme sa vyštverali až ku hradu Aragonese, ktorý Gaetu stráži. Stále je to "Zona Militare", kde sídli vojenská posádka, takže sme sa dovnútra nedostali. Nám stačili krásne výhlady na more, prístav a mesto s mnohými kostolmi (je ich údajne 39).
      Naša cesta pokračovala peknou, pobrežnou krajinou cez Formiu do Capuy, kde končí stará rímska Via Appia, a kde sme

chceli vyhľadať známy rímsky amfiteáter. Nakoniec sme ho našli v meste Santa Maria Capua Vetere. Prechod mestom bol dosť napínavý - úzka hlavná ulica, plná ľudí a rušná premávka. Amfiteáter v Capue je po Koloseu 2-hý najväčší a slúžil údajne ako predloha pre stavbu Kolosea. No a známym je aj príbeh Spartakusa, ktorý ako gladiátor začínal v tomto amfiteátri a práve tu vznikla vzbura, ktorú viedol a ktorá sa rozšírila až do Ríma.
      Vstupné stálo smiešnych 2,50 €. Ruiny amfiteátra sme si celé prechodili hore-dole a obdivovali sme dielo starovekých staviteľov (a nielen my - fotili sa tu 2 svadby).
      Na prenocovanie vygúglil Peťo kemping s honosným názvom Agricampeggio Rotondola di Elpidio Salzillo. Dlhšie sme ho hľadali, ale nakoniec, po prejdení viacerých hospodárskych dvorov, pomedzi traktory a kombajny, sme ho našli. Bol obrovský a ... úplne prázdny (asi nebola sezóna). Chlapec, ktorý nás ubytoval, reagoval na slová Sagan a Hamšík, takže nám nič nevadilo, chýbalo nám iba more s plážou.

      Na rozdiel od včerajšieho hlučného kempu, dnešná noc bola kľudná, tichá, s ranným slniečkom a ešte aj vtáčiky štebotali. Urobili sme si pohodu - žiadne rýchle pohyby. Potom sme zaplatili (17€/ auto), dali sme pozdraviť Mareka Hamšíka a vyrazili na cesty.
      Spočiatku úzkymi, horskými cestičkami, neskôr rušnými rýchlocestami, po vcelku napínavej jazde sa nám o 10:30 h. podarilo zaparkovať v park. dome priamo pred Royale palácom v meste Caserta.
      Boli sme ohromení obrovskou budovou paláca, bohužiaľ ..., prebiehala tu nejaká akcia s množstvom policajtov a ochrankárov. A nakoniec nás s Kiarou nepustili ani do kráľovských záhrad. Bééé ... No, tak nič ... Odfotili sme, čo sa dalo, vrátili sme sa do aut a najprv diaľnicou, neskôr strmými serpentínami sme začali (po 29. a po 6. rokoch) opäť zdolávať Vezuv.
      Čakalo nás tu zopár prekvapení. Oproti minulosti sme sa nedostali autami až pod kráter, ale v 1/2 kopca nás odklonili do odbočky, kde sme po pár 100m zaparkovali (6€/ auto). Peši sme sa z odbočky vrátili na cestu, odkiaľ sme sa mikrobusom (2€/ osobu) odviezli na horné parkovisko, kde sa platil výstup ku kráteru (10€/ osobu). Bolo tu naozaj mimoriadne veľa ľudí (aj

aut). Ale, vytrepali sme sa peši hore aj s Kiarou, pomohla nám zamračená obloha, takže nebolo až tak veľmi teplo. No a hore ..., dychberúce pohľady do hĺbky krátera i na protiľahlé skalné steny a krásne pohľady na more, Napoli, Pompei, Ercolano, Sorrento, ... Prechádzali sme sa, fotili a nadchýňali výhľadom až do 16:00 h., keď sme sa vrátili ku autám.
      Z Vezuvu sme zišli na diaľnicu, ktorou sme sa cez početné tunely pohodlne dopravili na sorrentský polostrov, uzatvárajúci neapolský záliv od východu. Po diaľnici sme sa vnorili do pravého talianského dopravného pekla - autá, autobusy, skútre, cyklisti, chodci - vytvárali jeden funkčný, konsolidovaný chaos. Takže, nebolo nič neočakávané, že sme sa navzájom stratili. Prešli sme centrom Sorrenta, no a keďže bystrý um, intelekt a hlavne navigácie fungovali :), stretli sme sa na dohodnutom mieste - na pobreží, pred kempom, ešte v Sorrente.
      Kemp bol drahší (40€), ale všetko nám vynahradila večerná prechádzka, dole strmým pobrežím, na pláž Marina Grande. More, prístavné móla, výhľad na Vezuv, zapadajúce slnko, zapaľujúce sa svetlá reštaurácií a hotelov a začínajúca sa hudobná produkcia v nás umocnili čarovnú atmosféru talianského leta.