Tak nepripravení a zle zbalení na cestu sme už dávno nešli. Doma sme vstali o 6:00, ale vyrazili sme až o 7:40, pretože DKP (Di, Peto, Kika) hlásili nejaký problém s autom a ešte riešili detaily. Operatívne sme posunuli stretávku v Hatvane na 11:00. Cesta cez Muráň a Tisovec bola samá diera a samá zátačka, ale hlavné zdržanie nás čakalo až v Maďarsku, kde sa až po Hatvan opravovali cesty.
      Na čerpačku MOL v Hatvane sme došli o 11:15, boli tam už vysmiati Pepé s Gabikou a Romanom a do 10. minút dorazili "volváči" DPK. Po úvodnom zvítaní sme sa naobedovali, Roman sa prestahoval do auta k MP2 a o 12:25 sme vyrazili po diaľnici smerom na Budapest a obchvatom na Szeged. Premávka pekne zhustla.

     Na maďarsko-srbskej hranici sme boli o 14:25, opustili sme ju cca o 16:00 - celkom sa to dalo prežiť. Diaľnicou sme pokračovali "na Bělehrad" a na OMV sme sa zastavili kvôli dotankovaniu. Belehrad sme obišli zprava, prešli sme cez Sávu a odbočili z dialnice - smer Kosjerič. Pri Lazarevaci sme natrafili na prírodné kúpalisko. Naše vydry-ondatry (Gabika s Pepém) nevydržali a šli sa okúpať, ostatní sme išli hľadať bivak, lebo deň sa chýlil ...
      Snažili sme sa nájsť náš bivak z r. 2013, ale nedarilo sa. Chodili sme hore-dole, aj sme sa navzájom stratili a nakoniec sme zabivakovali pri kukurici pri dedinke Petka. Pri zvyškoch svetla sme sa navečerali a unavení (z celodenného cestovania) a uvarení (z celodenného slnka) sme zaľahli. 

      Noc bola skvelá, ale kvôli teplu a slnku sme vstali už o 7:00 hod.!! Ako na zlosť, počas raňajok nám naopak spŕchlo, ale malo to pozitívum v tom, že sme sa rýchlo zbalili a o 8:50 sme vyrazili. Prešli sme "až" 3km a zastali sme na ČS OMV kvôli wecku a hygiene. Boli sme na križovatke hlavných ciest a rozhodovali sme sa, či ísť cez Čačak, alebo, tak ako pred 5. rokmi, cez Valjevo. Vyhral Čačak a urobili sme dobre, lebo po pár kilometroch sme vyšli na diaľnicu, ktorá nás stála iba 1E.
      Z Čačaku sme pokračovali smerom na Užice - krásnym údolím, ktoré vytvorila Reka Detinja a s hradom na strmom brale. O 12:05 sme dorazili na "naše" obedové odpočívadlo s parným valcom pri Zlatibore.

      Zátačkami sme zišli k Zlatarskému jazeru a potom cez Prijepolje na srbsko-čiernohorskú hranicu. Zdržanie netrvalo ani 10 minút a po cca 40 km sme dorazili do Durdevica Tara. Most bol stále na svojom mieste, urobili sme si zastávku a pohľadmi do hĺbky na rafťákov a zip-lajňákov nad hlavami sme prešli na druhú stranu kaňonu.
      O 17:40 sme došli do Žabljaku. Po natankovaní a malom nákupe sme sa presunuli do campu na Razvrší, kde nás privítala recepčná - pamätala si nás spred 5. rokov (ta to je aká gazdiná). Noc nás tu vyšla na 10E (komplet rodina), po sprche v teplej vode sme pri večeri riešili zajtrajší program dňa.

      Dnes sme sa rozdelili na dve skupiny - vegeťáci si urobili oddychový vegeťácky deň výletom do Žabljaku a k Crnomu jezeru.
      Skupina horalov - Pepé, Gabika, Roman a ja - s úmyslom vyliezť na najvyšší kopec Čiernej hory - vyrazila o 6:45 hod. z kempu durmitorským traverzom do Sedla (1 907m). Tam sme zanechali Pepého Suzuki. Parkovalo tu už zopár aut a aj 1 autobus. Bolo chladno a zamračené, ale úvodný výstup trávnatým úbočím nás zahrial a postupne sa mračná aj potrhali. Naša cesta pokračovala strmším chodníčkom traverzom Uvitej gredy (2 199m) a cez sedlo sme sa dostali do krasového údolia Surutka. Pred nami sa objavili strmé skalné ihly Zupci (2 309m) s niekoľkými skalnými oknami. Pepé s Gabikou šli napred. Na konci doliny sme dobehli partiu z autobusa a otvoril sa nám prvý pohľad na Bobotov kuk. Ale od neho nás ešte delil zostup do údolia a strmý výstup suťovým úbočím. Zostup do údolia s najvyššie položeným durmitorským jazerom Zeleni vir (2 028m) bol pomerne ľahký. Za rázcestím nasledovalo 300m suťovisko.
      Tu sme sa prvý krát stretli s dvojkou holanďan-taiwančanka, bojujúcimi akýmsi podivným plazivým štýlom so strmým terénom. Suťovisko bolo dlhé, ale podarilo sa nám nakoniec vyštverať do sedla, v ktorom nás už zdiaľky vítali veľké iniciálky JVS, vyryté do snehoľadového záveja. To Gabika nadviazala na naše dávne JVS-ácke tradície ... :)

      Vrcholové skalisko sme obišli zľava, pod najexponovanejším úsekom s oceľovými lanami sme sa stretli s vracajúcimi sa Pepém a Gabikou. Potom ešte kúsok a po 3,5 hod. sme si o 11:00 hod. s Romanom podali ruky na najvyššom kopci Durmitoru a Čiernej hory - Bobotovom Kuku (2 523m). Mne sa to podarilo opäť po 33 rokoch. Takže trošku nostalgie. Bolo tu zopár ľudí, výhľad slabší - cez vrchol sa prevaľovali mračná.
      Keď sme si s Romanom užili výhľad a na vrchole začalo byť "tesno" (dorazili autobusisti), začali sme sme o 11:40 zostupovať. Bohužiaľ, pred strmými úsekmi s lanami sme sa na 1/2 h. "zasekli", lebo sme museli dávať prednosť opozdilcom z autobusu a tým to šlo nahor fakt pomaly. Cestou sa nám zavesili na päty naši známi sympaťáci z holland-taiwanu, ktorí nás poprosili, či môžu ísť s nami, lebo sa necítia bezpečne. Roman zabezpečoval čulú konverzáciu, bolo veselo, malo to iba jeden háčik - išli prekliate pomaly. Trošku strmšie miesta zdolávali po zadku, takže do Sedla k autu sme dorazili až o 15:30. Pepé s Gabikou neboli nadšení - oni sem dorazili o13:00 a to šli ešte trošku dookola - dolinkou Dobri Do.
      Príchodom do kempu sa nám spustil dážď, ale nebol problém, lebo sme mali dočasne "sprivatizovaný" prístrešok, pod ktorým sme sa všetci schovali. Spať sme šli neskoro - bolo veselo - oslávili a zapili sme úspešný výstup a Peťove 44. narodky.

      Na dnešok sme si naplánovali výstup lanovkou na Savin kuk (2 313m) a vyhliadkovú hrebeňovku cez Istočni vrh (2 445m) a Šljeme (2 455m) na Miloševov tok (2 426m). Bohužiaľ počasie rozhodlo inak - bolo chladno s nízkou oblačnosťou, takže nemalo význam ísť na hrebeň, pretože z výhľadov by nebolo nič. Napriek všetkému sme sa po zbalení a zaplatení kempu vybrali ku lanovke, ale na kopcoch ležali ťažké mraky. Preto sme pokračovali v našej ceste durmitorským traverzom smerom na Pivu. Cestou sme sa často zastavovali a fotili.
      Pivská nádrž bola plná, zo serpentín sme mali krásne výhľady. Zastávku sme si urobili pri Pivskom monastire, ktorý sme už poznali z r. 2013.
      Dobrou cestou sme o 17:15h. dorazili do mesta Nikšič. Najprv sme si popreliezali pevnosť BEDEM, potom sme sa presunuli do centra a prešli sme sa pešou zónou. Celkom príjemné mesto - Roman si dal Nikšičko pivo, ostatní sme ostali

pri zmrzke, prípadne čerstvom pečivku. Deň sa chýlil ... a vďaka Gabike sme vedeli, že môžeme prespať free na Ostrogu. Tak sme nasadli do aut, prešli sme cez unikátnu miestnu atrakciu - Carev most, na konci ktorého nás stopli policajti. Aj som sa zľakol, že sa cez most nesmie prechádzať, ale ako sa trochu neskôr ukázalo, chytali miestnych pašerákov. Ukázali nám smer skratkou cez kopce a salutovali.
      Úzkou, strmou a krkolomnou cestičkou sme pretraverzovali konečne na parkovisko pod najnavštevovanejšou pamiatkou Čiernej hory - kláštorom Ostrog. Bolo 20:00h., na parkovisku sme sa navečerali a zbalili a už za tmy sme peši vyšli kúsok hore cestičkou ku kláštoru. Bolo tu veľa pútnikov, osvetlený kláštor tajuplne žiaril do okolia nad hlbokým tmavým údolím. Ležali sme na kláštornom nádvorí pod holým nebom a hviezdna noc to čaro miesta a priestoru umocňovala. Krása.

      V noci viackrát spŕchlo, až cca o 4:30, keď sa začalo brieždiť, sa spustil silnejší lejak. Všetci spolunocľažníci vyskočili na rovné nohy a niekam sa skryli. Iba Roman nie - ten ostal uprostred nádvoria skrytý pod stromom.
      Zo spánku už veľa nebolo, tak cca o 6:00 sme sa zaradili do šóry na vstup do budovy kláštora. Tam sa akurát začala omša (gréckokatolícka) a trvala 2 hod.!!! Až potom sme sa dostali dovnútra - do malej modlitebne a na jednotlivé terasky, vyzdobené mozaikovými ikonami. Medzitým nám Dianka postrážila Peťku a my sme sa kochali krásnymi výhľadmi do údolia. O 9:00 sme si zbalili veci na spanie, zišli sme na parkovisko k autám a naraňajkovali sme sa.
      Po noci plnej zážitkov sme vyrazili až o 11:00. Strmým zjazdom, úzkou cestou sme sa dostali do Danilovgradu. Prešli sme okolo známeho kamenného mosta (v rekonštrukcii) a pokračovali sme 60 kilometrovou "skratkou" - divokou, strmou, rozbitou, adrenalínovou cestou s ostrými zátačkami a šírkou na

1 auto, smerom na Boku Kotorskú. Keď už tých zátačiek bolo celkom dosť - zachránil nás nový tunel Njeguši a za ním už nasledovala krásna nová cesta, až nad Boku. Predtým sme sa ešte v Njeguši, pri lesíku, na hodinku zastavili na obed.
      Vyše 1000m zostup do Kotora sme si náležite užili - zátačky, nekonečné serpentíny, výhľady, zastávky spojené s fotením úchvatnej scenérie Boky nám pripomenuli naše zážitky z roku 2013. Zaparkovali sme na začiatku Kotora a potom sme sa prechádzali mestom a nechali unášať čarom kotorských uličiek. Tentoraz sme už neboli leniví a strmým chodníkom popri hradbách sme vyliezli skoro až pod pevnosť nad mestom a kochali sme sa "dychberúcimi" (však povedz, Roman ...) pohľadmi dole na mesto a záliv. Keď sme zliezli späť do mesta - na námestí sme si dali dobrú, lacnú večeru - ďalší krásny večer v Kotore.
      O 21:05 sme po dlhšom hľadaní (tma) dorazili do "nášho" odskúšaného campu v obci Dolni Stoliv, na druhej strane zálivu. Namáhavý deň nás skolil - zaľahli sme a spali až do rána.

      Zobudilo nás slniečko. Síce sme potrebovali dospať prechádzajúcu noc na Ostrogu, kvôli teplu sa nedalo. Po raňajkách sa boli dievčence okúpať. Voda vraj bola dobrá a čistá. Medzitým Majka zaplatila za pobyt 10.- €/ 1 auto/ 1 noc.
      Vyrazili sme v dobrom čase (10:15 hod.), šli sme pobrežím okolo polostrova - cez Verige (najužšie miesto Boky) do Tivatu a ďalej do prímorského strediska Budva. Tu vládla besná premávka, v centre sme sa otočili a vrátili späť na začiatok Budvy, kde nás už na parkovisku Vidikovac čakali Gabika s Peťom.
      Z parkoviska sme mali nádherný výhľad na more a na pláže pod nami. Rýchlo sme sa zbalili, trošku sme hľadali najľahšiu cestičku dole do mesta - okolo hradieb citadely a potom pobrežím sme došli na krásnu pláž Mogren, ohraničenú skalnými útesmi. Bola tu hlava na hlave, ale podarilo sa nám

      Včera sme dobre zakempovali, takže ráno sme boli v tieni a mohli sme spať až do 8:00. Užívali sme si kempingovú pohodu, žiadne rýchle pohyby a až okolo 10:00 sme sa zbalili a vyrazili na blízku pláž. Pochodili sme hore-dole pomedzi lehátkové pláže hotelových rezortov a oproti včerajšku sa nám radikálne zvýšili nároky - raz sme hľadali jemnejší piesoček, potom teplejšiu vodu, príp. nám vadilo silné slnko a UV žiarenie ... :) Ale, komplexne vzaté, bolo nám dobre aj na kamienkoch, v slanej vode a pod ozónovou dierou.
      Okolo 13:00 hod. sme sa vrátili do kempu a naobedovali sme sa. Sprchy nešli, ale čo by ste chceli za 14 €/ auto.
      O 14:30 hod. sme vyrazili na cesty - pobrežím okolo ostrova Sveti Stefan (Romanov, zatiaľ nenaplnený sen ostal naďalej nenaplnený), cez Sutomore, Petrovac až do Baru a nás konkrétne zaujímal Stari Bar.
      Stari Bar - starobylé mestečko, ukryté za hradbami v predhorí pohoria Rumija, ďalej od mora, zničené turkami, je v ruinách, iba málo stavieb sa zachovalo, resp. sa reštaurujú. My sme zaparkovali pod hradbami v novšej časti Starého Baru a poprechádzali sme sa uličkami, s mnohými reštauráciami a

obchodíkmi so suvenírmi (magnetky, víno, olivový olej). Došli sme až k mestskej bráne (vstup 2.- €) a ňou sme prešli do nádherného bludiska krivolakých kamenných uličiek, lemovaných rozvalinami starých budov, kostolov, bášt, schodíšť a múrov opevnenia, z ktorých boli krásne výhľady do širokého okolia. Prešli sme si všetko: od pevnosti a monumentálneho vodovodu na severe, až po turecké kúpele a hodinovú vežu na juhu a WC v hlavnej bráne. Po cca 2,5 hod. sme sa vrátili k autám a pri zapadajúcom slnku sme ešte navštívili najstaršiu (údajne 2000 rokov starú) maslinu - olivovník.
      Na záver dňa nám ostala posledná milá povinnosť - násť si miesto na prespanie. Pobrežím sme sa blížili k Uljcinju. Z výbežku nad morom sme zažili nádherný západ slnka a tak ako pred 5-mi rokmi sme sa pokúsili odbočiť na pláže vo Valdanos - opäť neúspešne, opäť rampa s SBS-károm. Už za tmy, ale predsa sa nám podarilo nájsť "náš" placík, tesne pred Uljcinjom. Príjemným prekvapením bolo, že namiesto ovčích hovienok nás privítala krásna, voňavá, mätová lúčka. Bohužiaľ - komáre nezmizly, tak sme skoro zaľahli do spacákov.

      Včera sa nám opäť podarilo strategicky dobre zaparkovať v tieni 1000-ročných olivovníkov. Ráno nám naokolo rozvoniavala mäta a romanticky vŕzgali cikády.
      Na cestu sme vyrazili po pol desiatej, cca po 500m sme boli v Ulcinji, prešli sme centrom a zaparkovali sme až pri 13km dlhej Velikej plaži so sivým pieskom - zhruba v miestach, ako pred 5-mi rokmi. Búrlivou výstavbou sa to tu zmenilo na nepoznanie. Nabalili sme sa na pláž - tam nás už čakal piesok , spršky, wecká - všetko i voda boli super, kým nás neprišiel vyduriť chlap z hotela. Nevadilo, posunuli sme sa 20m doprava a užívali sme si ďalej.
      Okolo 13:00 hod. sme sa zbalili, osprchovali a šli sme sa k autám naobedovať. O 13:55 hod. sme vyrazili - smer Skadar. Na hranici s Albánskom sme čakali prijateľnú polhodinu a po horšej ceste sme dorazili o 16:40 hod do 5. najväčšieho

albánskeho mesta. Zaparkovali sme pred Univerzitou na bulvári Rruga Studenti a vyrazili do ulíc. V Albánsku sme boli prvýkrát, tak sme sa iba opatrne zoznamovali s tunajším životom. A zistili sme, že život je tu veľmi podobný nášmu (napriek režimu E. Hodžu) - všade milí ľudia, milé obchodíky na pešej zóne, v cukrárni sme posedeli pri kávičke a zmrzke, nová moderná výstavba - presklené hotely, staré kostoly i mešity - simplimento, páčilo sa nám tu.
      Večer sa blížil, tak sme sa vrátili k autám a vyrazili do Podgorice, kde nám Gabika našla miestnu atrakciu - vodopády Niagara (umelé), na riečke Cijevna. Zotmelo sa, na hranici späť do Montenegra sme oäť strávili cca polhoďku a o 21:10 sme došli k Niagare v blízkosti Aerodrómu Podgorica. Tábor sme rozložili u gazdu na lúčke, cca 300m od vodopádov.

      Unavení zo včerajška sme sa zobudili až pred 8:00. Po raňajkách a rozlúčke s p. gazdom, ktorý nás tu nechal prespať, sme sa autami presunuli 300m k reštaurácii Niagara, do tieňa. Bolo veľmi teplo - 10:00 hod. a 31 st. C.
      Najprv sme si popreliezali skaly okolo vodopádu (kto nevie - vodopád Niagara, na riečke Cijevna je umelo vytvorený), potom i celý kaňon do ktorého vteká. Času bolo dosť, takže sa veľké i menšie deti ešte dosýta okúpali a v reštaurácii sme všetci zasadli ku pivu. Potrebovali sme predebatovať, čo podnikneme zajtra (pre niektorých to bol posledný deň zájazdu).
      Táák sme si dobre oddýchli a o 11:55 sme vyrazili cez Podgoricu, údolím Morače smerom na Koljašin. Morača je úžasná a krásna. Človek sa nevie vynadívať na ten strmý kaňon, ktorý vyhlodala, preto sme sa často zastavovali, fotili a

kochali, potom aj pršať začalo, ale to už sme v Koljašine odbočovali na úzku, rozbitú cestu so serpentínami, 50km cez kopec.
      Až sme o 16:40 dorazili do mestečka Plav, krčiacom sa pri plavskom jazere pod horami Prokletije, kvôli ktorým sme sem prišli. Údolie nepôsobilo až tak bájne, ako sa o ňom písalo v sprievodcovi. No a k tomu tá smola, že - pršalo. Takže, náš program sa zredukoval na prehliadku mestečka, návštevu miestnej mešity, nákup potravín a presun do campingu (lacný - 5€/ 1auto).
      Stihli sme si pripraviť večeru, aj zjesť, potom sa dovalil lejak a deň sa skončil, lebo každý zaliezol do svojho príbytku a sadla noc.

      Zobudili sme sa so slniečkom, ale neskôr aj spŕchlo - však sme v horách. Po raňajkách došlo k rozlúčke - naši kamaráti DKP a GP sa rozhodli vrátiť do Ulcinju na pláž (veliku, sivú a dlhú) a my s Romanom sme o 9:15 hod. vyrazili na cestu domov.
      Dobrou cestou, krásnym kaňonom rieky Lim sme cez Bijelo Polje došli o 10:40 na hranicu so Srbskom (čakanie cca 25 min.) a cez Prijepolje sme sa zastavili na (konzervový) obed pri našom obľúbenom Zlatarskom jazere. Pokračovali sme, nami už odskúšanou, cestou cez Užice a Čačak. Diaľnicou (1€) to potom už bolo veľmi rýchle - okolo Belehradu až na ČS za Novim Sadom (18:00 h.), kde sme si urobili večeru.
      Na hranici s Maďarskom sme boli o 19:50 h. a na tunajšie pomery sme sa tu zdržali "iba" cca 1,5 h. Zotmelo sa, Roman šoféroval, ja som odpočíval, tak sme po diaľnici obišli Budapešť,

v Hatvane sme dotankovali nádrž a Roman nalial do seba nejaký Red Bull, aby nezaspal.
      Nezaspal - prešli sme cez Miskolc a na hranici v Tornyosnémeti sme boli o 1:00 h. Tu sme, kvôli blbému značeniu, stratili cca 3/4 hodiny, hľadaním cesty mimo diaľnice. Od pokuty (už na diaľnici) nás zachránila zriadenkyňa, ktorá nás v protismere pustila cez závoru. Ta, vitaj, Slovensko!
      V meste Košice sa Roman odviezol ku svojmu autu, ktoré mal zaparkované na tr. SNP. Vybalil sa (nebolo to jednoduché :)), rozlúčili sme sa, Roman odštartoval domov a my tiež. Cez Prešov a Branisko, vyhýbajúc sa diaľnici sme za brieždenia, o 4:35 h. dorazili do mesta Poprad.
      Tak, šťastnú cestu, naši kamaráti - GP a DKP a užite si ešte tu plažu v Ulcinji!!! :)
      Spolu: 2788 km